16. kapitola
Návštevné hodiny
Do izby vmašírovali dvaja fešáci. Veľmi si ich nevšímala. Nevnímala nič čo sa jej netýkalo. Návštevy má babka. Pripoja sa k jej skupinke. Malá kopa pýta viac.
Fešáci neisto zastali uprostred izby. So záujmom pozerali na hlučnú skupinku, ktorá obstála vzdialenejšiu posteľ. Pacientku zakrývali vlastnými telami, nebolo z nej vidieť nič, iba ležiace chudé telo. Neisto sa priblížili k nim, aby sa pridali, ale keď sa rodina na nich cudzo a spýtavo dívala, tak sa pozdravili.
Kruh sa okolo pacientky trochu uvoľnil a oni s údivom zistili, že hlučná mládež patrí k starenke a oni ju oslovujú babka. Toto nie je ich kamoška, sú v nesprávnej izbe. Otočili sa na odchod. Vtedy si ona úplne odokryla hlavu. Videla dvoch cudzích, dobre oblečených mladých mužov od chrbta, ale nespojila si ich s nikým, koho pozná. K nej návštevy nechodia.
Páni váhavo prešľapovali. Obzreli sa na ňu a pozreli sa na seba.
„Prepe,“ vystrel ruku ten mladší. „To je ona,“ povedal spoločníkovi. „Prepe,“ povedal nežne, pristúpil k jej posteli, naklonil sa k bledej tváričke, aby dal jemnú pusu na líčko.
„Drahá,“ povedal ten veľký, vystrel k nej ruku, dotkol sa ruky a naklonil sa, aby dal tak isto nežnú pusu.
Toto od otvorených dverí s údivom sledoval pochabý doktor. V tejto chvíli nebol ani trošku pochabý, iba hrozne žiarlivý. Jeho Petrušku bozkávajú dvaja cudzí muži v drahých oblekoch. To čo má byť? Toto sa nedá prežiť, on sa na to nevie ani pozerať. Ide preč, ide dakam do kelu.
Pri posteli pokračovala scéna s bozkami. No, nie s bozkami, iba pusinky sa dávali. Ale vážne, tých pusiniek bolo viac. Prvá, druhá, tretia. Potom Alexis začal odznova, takže jasné že doktor to nedokázal zniesť. Odišiel, kým si ho nikto nevšimol.
Ohúrená Petra si ich s údivom prezerala.
„Vy ste ma ako našli?“
„My sme obtelefonovali pol sveta, kým sme ťa našli,“ zveličoval Alexis, tak ako to mal vo zvyku.
„Zavolali sme do ôsmych bratislavských nemocníc. Až v tej poslednej nám poskytli informáciu, že pacientka s tým menom je hospitalizovaná,“ spresnil informáciu Brando.
„Chalani, som dojatá,“ povedala a naozaj ju to vzalo. Alexis usúdil, že sa ich rozhovor nevyvíja správnym smerom a o chvíľu začnú slziť. Radšej to nasmeruje drsnejšie a srandovnejšie.
„Ty nemáš čo byť dojatá a vôbec, čo tu ležíš a hlivieš?“
„Ja nehliviem, to tie huby, tie hlivy hlivejú, ja som po operácii,“ povedala dotknuto.
„Si rekonvalescent?“ pýtal sa. „Však som našiel pre teba krajší výraz,“ opýtal sa rozžiarený.
„Ja neviem,“ povedal Brando, „Aj hlivieť je excelentné slovo. Len nie pre našu Prepe.“
„Miláčik, prepelička, ja som ťa nenazval pekne. Nie, neboj sa, nie si hliva,“ žartoval s ňou Alexis. „Ty nehlivieš, ty zaháľaš.“
„Nie,“ prosebne zatiahla.
„Nepáči sa jej,“ upozornil Brando. „Vymyslíme lepšie slovo.“
„Už viem,“ vyhlásil Alexis. „Šunky váľa.“
„Ona nemá šunky. Má krásne štíhle stehienka. Mne sa občas o nich sníva,“ povedal Brando a privrel oči.
„Brando, prestaň, toto nevyzerá ako vtip.“
„Ako to vyzerá?“ otvoril oči Brando.
„Vyzeráš ako zamilovaný muž,“ začal Alexisovi preskakovať hlas.
„Chalani, stop!“ prehlásila so smiechom Prepe. „Už ste ma rozosmiali, tak prestaňte. Začalo to vyzerať ako hádka medzi zamilovanými. Ako žiarlivý výstup.“
„Tak, veď presne to sme ti zahrali,“ smiali sa obaja. „Váž si to, že tu srandujeme, lebo my sme ti takí nevyspatí, do rána sme boli na diskotéke. Bara, bara, bara..., bere, bere, bere...“ spieval si Alexis, len tak na pol úst, hýbal bokmi a zároveň s plecami.
„Kvôli tebe nespíme, vstali sme, vyfešákovali sme sa, čo povieš, akí sme?“
„Famózni! Dobré obleky! Ešte aj ten vzduch opeknel,“ ukázala palec hore.
„Ďakujeme. Inakšie fakt je, že tu darebáčiš hore pupkom a my ťa potrebujeme do módnej prehliadky,“ zabil Alexis.
„Vďaka, za ponuku. Ja som naozaj po operácii, pomaly sa zotavujem.“
„Prepe, čo ti operovali? Toto je čudné oddelenie, tuto to všetko súvisí s rodením, s plodením, a neviem s čím. Nie si... toto..., no, tehotná?“ opýtal sa prostoreko Alexis.
„No chalani, prečo by som bola?“
„Veď to! Nedávno si povedala, že si panna,“ ozval sa zase prostoreký Alexis.
„Tak toto je cez čiaru! Brando, ako si mohol dôvernú informáciu posunúť ďalej klebetníkovi, ktorý je schopný rozpovedať to každému, vrátane bulvárnym médiám?“
„Drahá a ako by sa to dozvedeli, keby Alexis neposúval informácie ďalej. Toto sú pozitívne správy, že jedna naša modelka je panna. To je dobrá správa. Našej modelingovej firme to robí dobré meno.“
„Brando, ja som si naivne myslela, že si ma chceš zobrať a nie vylepšovať si firemnú značku. Aj rodičom si ma predstavil.“
„Prestaň Prepe, s týmto sa nežartuje.“
„On si ťa naozaj chce zobrať,“ zabil Alexis. Bola to sranda a možno ani nie.
Na toto nikto nič nepovedal, lebo sa ani nedalo, ale práve toto počul pochabý doktor, lebo sa odhodlal vrátiť sa. Tak teda v tejto chvíli celkom vážne nebol pochabý. Jeho vyvolenú si chce iný zobrať. Na toto môže iba žiarlivosťou zareagovať a zabrániť tomu. Snažil sa to predýchavať, nedať najavo ako sa cíti, ale v podstate to bolo jedno, lebo tí traja si ho nevšímali. Mal by sa ozvať, pripomenúť sa.
„Ahoj.“
Muži sa obzreli, Petra zdvihla na neho zrak. Už ho všetci traja zaregistrovali, pripomenul sa im, stalo sa. Čo ďalej? Môže sa strápniť vetou, o čom hovoríte, alebo čo riešite, prípadne nedovoľujte si k nej, je to moja frajerka? Nie, nemôže.
Oni by sa možno nechápavo dívali, že akým právom sa medzi nich montuje, veď ho vôbec nepoznajú. A celkom je možné, že Petra sa naštve. On veľké právo nemá zasahovať, do jej vzťahov. Radšej bude ticho.
Muži sa obzreli a Brando povedal, že Prepe, to je tvoj priateľ.
„Prepe, to je tvoj priateľ. Ten dospelý doktor.“
„Ahoj,“ povedal Alexis, „vy ste ten lekár, pre ktorého sme zháňali vstupenky, však? Som rád, že sa stretávame.“ Otočil sa k nemu a podával ruku. Petra sa bála, že povie niečo nevhodne srandovné. Nechcela, aby chalani urazila Petra.
„Dovoľte, aby som vás zoznámila, Peter Bulla je môj ošetrujúci lekár. Peter, chalani sú moji kamaráti, módni návrhári.“
„Ja viem, videl som vás na móle, na módnej prehliadke. Gratulujem, bolo to dobre spravené, bavil som sa. Každý vás chválil,“ povedal Peter.
Podávali si ruky, hovorili si mená a priezviská, ktoré si aj tak nezapamätali. Bolo to veľmi spoločenské, prijateľné, nikto nevhodne nevtipkoval.
„Nevedeli sme, že je chorá,“ povedal Brando Petrovi. „Bojíme sa o ňu.“
„Už je dobre,“ odpovedal Peter na nevyslovenú otázku. „Ešte pár dní a prepustíme ju do domáceho liečenia.“
„Prepe, už sa ti otec vrátil?“
„Nie, je na služobnej ceste.“
„A kde je tak dlho?“ opýtal sa Brando vážnym hlasom.
Nedalo sa neodpovedať, ani zahrať to do autu. Prepe usúdila, že najlepšie bude, keď povie pravdu. Hádam jej od chalanov nehrozí zrada. Nebudú to oni, ktorí navedú sociálny odbor starého mesta, aby ju umiestnil do detského domova.
„Je v Dubaji.“
„Ale? V Dubaji?“ vyvalil oči Alexis.
„Jej otec je architekt, dosť slávny, aj môj otec ho pozná. Prepe, alebo je veľmi slávny?“ opýtal sa Brando.
„Slávny je. Aj v Googli ho môžete nájsť.“
„Prepe, architekt v Dubaji môže byť za jediným účelom. Stavia tie slávne mrakodrapy na umelých ostrovoch?“ pokračoval vo výsluchu Alexis.
„Stavia.“
„Nevravela si.“
„Nevedela som.“
„Dozvedela si sa z Googlu?“
„Nie, poslal mi sms.“
„To je dobre, to som rád,“ povedal Brando srdečne.
„Brando, ty máš v mobile internet, vyber mobil z vrecka a vygúlime pána architekta!“ povedal Alexis. Brando tak spravil, zapol mobil, spustil internet.
„Aké heslo mám zadať?“ opýtal sa Brando.
„Peter Prepelka, architekt,“ povedala Petra. Alexis sa zasmial.
„Preto ťa voláme Prepe? Dobrá prezývka. Petra Prepe Prepelková. Máš to takto aj na facebooku?“
„Nemám fejsbúk.“
„No, moja, a prečo nemáš?“
„Neviem.“
„Tak ja ti založím,“ ponúkol jej svoje služby Alexis.
„Prestaň, Petra nemá počítač.“
„Nemáš? Tak si kúp! Ja ti potom založím facebook.“
„Alexis ona asi nemá peniaze, tak prestaň.“
„Akože nemá? Má takého slávneho otca ktorý je aj na Googli a nemá peniaze. Neposiela ti?“
„Neposiela.“
„Prestaňte, našiel som ho. Pozrite, heslo Dubaj sa tu opakuje niekoľkokrát a všade meno jej otca zvýraznili.“
„Prečo zvýraznili?“ pýtala sa Petra potešená, že meno jej otca zvýraznili, lebo je dôležitý.
„Zvýraznili ho, lebo to meno som zadal do vyhľadávača.“
„Čo píšu?“
„Čítaj, ak vieš po francúzsky!“ podával jej mobil. Petra chytila podávaný mobil, ale niečoho sa dotkla a text sa stratil.
„Stratilo sa mi to,“ sťažovala sa.
„Lebo je dotykový a bleskove reaguje na každý dotyk. Daj, vrátim to! Vieš po francúzsky?“
„Nie, otec vedel. Vtedy ma učil, ale bola som maličká,“ povedala. Potom sa zamyslela.
„Aj mama vedela. Zoznámili sa v Paríži.“
„V Paríži? Tam by som išiel. Čo tam robili?“ pýtal sa Alexis zasnene.
„Žili tam. Otec bol architekt a mama chodila do školy.“
„Prepe, to vážne? To ti závidím,“ povedal Alexis.
„Nie je čo. Rozviedli sa.“
„Tam?“
„Nie, vrátili sa do Bratislavy, ja som sa narodila a časom sa rozviedli.“
„Takže nie je čo závidieť, však moja?“ povedal Alexis s citom, aj jeho rodičia boli rozvedení. Bol by ju rád objal, ale pozrel sa na doktora a radšej od toho upustil.
„Tak čo s tým francúzskym textom?“ pýtal sa Brando. „Pán doktor, neviete po francúzsky?“
„Nie, po anglicky som sa učil.“
„Ukáž, možno si niečo pamätám,“ vystrela ruku. „Brando drž to ty, ja sa bojím, že zase zruším text.“
Brando jej pridržiaval mobil pred očami, ale Petra z celého pochopila, iba že v Dubaji Peter Prepelka, s Francúzom, ktoré meno sa píše Belligueux a nedá sa vysloviť, niečo robia. Bol to otcov spolupracovník, kamarát z prvého pobytu v Paríži, jeho meno poznala, lebo sa stretávali. Píšu, že niečo robia. Toto vedela aj doteraz, z toho, čo našiel Šaňo Čella. Bolo tam veľa cudzích mien, nielen francúzskych, ale aj anglické a rôzne cudzokrajné. Asi to je veľká medzinárodná spolupráca architektov.
„Brando, zadaj to v angličtine, my s Prepou dobre hovoríme po anglicky. Však, Prepe?“
„Alexis, ďakujem za poklonu, ale ty hovoríš dobre, žil si v Londýne.“
„Brando, vieš to zadať tak, aby sa objavil anglický text?“
Brando to skúsil, aj sa mu to podarilo. Dozvedeli sa všetky podrobnosti o mrakodrape, ktorý už postavili, aj o tých, ktoré stavajú. Aj ich priekopnícke činy, ako spolupracovali na tvorbe umelých ostrovov, aj o problémoch, ktoré sa zakaždým vynorili, keď si mysleli, že už to majú zmáknuté.
Aj o ostrovoch, ktoré majú tvar palmy a budujú sa tam plážové komplexy, hotelové rezorty, luxusné sídla. Veľká partia odvážnych architektov, ktorí posúvali architektúru nebývalým smerom a darili sa im priekopnícke počiny. Už teraz sú zapísaní do dejín architektúry.
„Prepe, tvoj tatko sa tak ľahko nevráti. Tam je roboty ako na kostole,“ vyslovil pravdu ľahkovážny Alexis.
Petra sa rozplakala. Nie veľmi, len tak nenápadne. Tak, ako všetko robila, aby nevytŕčala z radu, aby si ju nevšímali, aby príliš nebila do očí.
„Alexis, čo to hovoríš,“ prikryl mu ústa Brando, akože vtipy, ale všetci prítomní si uvedomili, že Alexis vyslovil to, čo nikto nechcel počuť a vôbec nie pripustiť.
Týmto bola konverzácia vyčerpaná. Ďalej by mohli žartovať, aby rozveselili Prepe, aby Alexis zahladil svoje faux pas, nesprávny krok, prehrešok proti nepísaným spoločenským pravidlám. V tom bol majster, ale nebol si istý, ako by jeho vtipy prijal doktor, tak sa radšej nepokúsil.
Vtipkoval by jedine keby doktor vypadol. Čakal trošku, ale videl, že ten sa od nej už nepohne, vrhol sa k nej, drží ju za ruku a chce ju pobozkať, aby neplakala. Hlboko sa k nej naklonil, s bozkávaním váha, lebo nie sú sami, ale chce to urobiť. Obaja vidia, že prechováva k nej vrúcne city. Vypadnúť musia oni.
„Ideme, boli sme do rána na diskotéke, odchádzame.“
„Nebudeme ťa dlhšie unavovať, lieč sa, budeme ťa potrebovať, chystáme veľkú módnu show vo Vysokých Tatrách pre smotánku a pre bohatých cudzincov, ktorí v tom čase bývajú v Tatrách,“ povedal Brando. „Prepe, rátame s tebou.“ Potom sa pozrel aj na Petra.
„Majte sa! Lúčime sa pán doktor, radi sme vás spoznali,“ povedal a odchádzali. Nešli im ruky podávať, teraz netreba, stačí, ak ich nechajú samých, skupinka okolo babky im nebude vadiť, bozky ktoré sú potrebné, sa odovzdajú. Nakoniec bozkávať sa nie je zlé, neslušné, nie je to hanba. Pred cudzími sa to dá. Pred blízkymi známymi je to trošku také, no... trápne.
Peter sa za nimi díval.
„On si ťa chce vziať?“
„Peter, to len tak žartovali, veď si to počul,“ povedala, hoci nebola si istá čo počul.
Nechcela v Petrovi prebudiť zlé pocity, zneistiť ho, alebo naštvať, aj keď teraz nad takými zdvorilosťami nepremýšľala. Premýšľala nad celkom inými vecami, ktoré si práve uvedomila. Teraz sa cítila zranená, opustená, ocík nepríde, ale neznamená to, že môže zraniť Petra.
Nepoznala ho až tak, aby vedela odhadnúť aké má z tých chalanov pocity. Ona sama o žiarlivosti takmer nič nevedela, hoci intuitívne chápala, že každý človek má v sebe určitú dávku toho čudného pocitu, ktorý môže zničiť ľudské vzťahy. Takže ani žiarlivosť v ňom nechcela prebudiť. Ich rodiaci sa vzťah nech sa nezničí.
Podávala mu ruku a špúlila pery. Peter rád chytil krehkú ruku svojej éterickej krásky a nežne pobozkal jej bledú pusinku. Je bledá, nemala by byť. Chýba jej železo, mal by jej primár niečo predpísať. Veľmi je bledá, až priesvitná. Na sluchách jej presvitajú modrasté jemné žilky. Je to pekné, ale zdravé dievčatá takto nevyzerajú. Ale je to pekné. Blažene privrel oči, tak veľmi sa mu páčila.
Zajtra na vizite pripomenie primárovi, aby ju poslali na vyšetrenie krvi. Takým vyšetrením sa dá veľa zistiť, aj či nemá nedostatok železa. To môžu vyšetriť kým je v nemocnici, sanitárka ju odprevadí na oddelenie, kde takéto vyšetrenia robia.
Šiel by s ňou osobne, ale to by sa primárovi nepáčilo. Aj vrchná sestra by sa do toho zastarela a potom pán primár je nespokojný a povie mu, že sa má seriózne správať. Veď on je seriózny, no nie? O pár dní bude výsledok a môžu jej rovno podávať potrebné tabletky, aby sa zdravotný stav zlepšoval komplexne.
