24. kapitola
Všade pach smrti
Peter sa zhrozil, nevedel premôcť hnus, umieral strachom. Napínalo ho na vracanie. Mŕtvy, krvavý chlap, vedľa zabitý krvavý pes ležal na ďalšej mŕtvole, ktorá mala Petrinu dobitú tvár. Je to ona? Vyzerá ako ona, je to tak. Bola mŕtva a jemu sa zrútil svet. Je lekár, vedel by možno ešte pomôcť, ak žije, ale nesmie sa ničoho dotknúť. Iba skúsi odmerať tep, ale nemohol. Vracal, odpadával.
Zobral mobil a chcel volať políciu. Ale v šoku nevedel číslo. V mobile mal číslo na nemocnicu. Áno, tam zavolá, určite prídu rýchle a pomôžu. Ktoré číslo má volať? Jediné číslo teraz pomôže v tejto hroznej situácii, číslo primára. To je jediná istá záchrana.
Telefón zvonil a zvonil, ale nikto nedvíhal. Potom zdvihla niektorá sestra, ženský hlas sa ozval a recitoval, že aká nemocnica, aké oddelenie.
„Sestra, prestaňte, to som ja doktor Bulla, som to ja, Peter. Prosím zavolajte primára, stala sa hrozná vec. Volajte ho!“
Počul, ako sestra, kričí, že pán primár, pán primár, niečo sa stalo Petrovi, prosí, aby ste prišli k telefónu.
„Pán doktor, pán primár vraví, aby ste to povedali mne.“
„Nemôžem, ide o život, musím s ním hovoriť,“ plakal Peter.
„Pán primár, on plače a vás volá.“
„Peter, čo je?“ k telefónu prišiel zadychčaný primár.
„Petru prepadli doma, je mŕtva.“
„Ja čo urobím, volaj políciu!“
„Otec,“ oslovil ho Peter, „príď, ja ťa tu potrebujem. Príď so sanitkou, možno budú vedieť pomôcť.“
„Nie je mŕtva?“
„Ja neviem.“
„Skús tep!“
„Nemôžem.“ Primár počul iba dychčanie. Potom jeho syn doložil: „Takúto spúšť si ešte nevidel. Všade krv, mŕtvoly, pach krvi a pach smrti, dvere rozbité, zabitý pes. Ja nemôžem..., príď, potrebujem ťa tu. Preliezol som plot, nevedel som inakšie sa dostať, mňa zatknú.“
„Dobre o pár minút som tam. Ničoho sa nedotýkaj, ale zavolaj políciu, to musí byť!“ Peter sa upokojil. Príde pán primár. Nie vo funkcii primára, ale príde ako otec. Utajovaný otec, aby v nemocnici nevedeli. Teraz už je to jedno. Ak Petra umrie, on nebude chcieť byť lekárom.
Spomenul si na číslo polície, v telke ukazovali pomôcku, že 158, osmička, to sú spojené putá. Vytočil a odpovedal na otázky. Nebolo ich toľko, ako keď voláte záchranárov. Pohľadal veľký kľúč od brány, bežal dolu k bráne a chcel ju odomknúť. Brána sa aj kľúčom ťažko dala odomknúť. Naozaj tu všetko potrebuje opravu. Mocoval sa s kľúčom, kým sa mu nepodarilo odomknúť. Otvoril bránu dokorán a ten škrípajúci, plačlivý zvuk mu dušu ničil. Pohrebná tklivá pieseň za milovanou Petrou.
Na chodníku stála tetka Satníková. Počula vŕzgať bránu. Pozrela sa tým smerom a videla, že veľká brána u Prepelkov sa otvára. Vykročila, že sa opýta Petrušky, ako zvláda cudzieho psa, či ju poslúcha. Môže si ho nechať, aj synovia povedali.
V tom počula zavíjať sanitku. Tieto nové sanitky majú taký príšerný zvuk, že až srdce stisne. Človek má hneď pocit, že sa stalo niečo strašné. Ku komu sem môžu ísť, veď tu už iný nebýva, len Satníkovci a Prepelkovci. Sanitka prekonala stúpanie, prešla popri nej a nedajbože idú do Prepelkov. Vypli sirénu, zavíjanie sa zmenilo na taký čudný zlomený tón a pomaly zaniklo. Tetka v úžase zastala. Idú k Petre? Oni idú k Petre!
Musela zastať a vydýchať sa. Možno pôjdu ešte ďalej do vinohradu, tam za kopcom. Áno, určite tam sa niečo stalo, tam pôjdu. Ach, nie, spomalili, odbočili a vchádzajú cez veľkú bránu. Kto stojí pri bráne? Kto tú bránu otvoril? Musí to byť Petra, kto iný? Tetka nedovidela, mala už slabší zrak, ktorý na tú vzdialenosť, zle rozlišoval. Pohla sa, že pozrie. Ale teraz znova počula zvuk sirény, blížil sa zdola po ceste.
Čo, hádam ešte jedna sanitka? Obzrela sa. Čo sa deje? Nie, toto je iný zvuk. No, nie! Blíži sa policajné auto. Mieria tak isto k Petre. Tak toto bude niečo vážne, toto nie je len tak. Chcela ísť bližšie, ale zrazu sa tak bála, že jej neslúžili nohy. Musela postáť, vydýchať sa, upokojiť myseľ.
Večer sa dozvie v krimi spravodajstve.
Prvá dorazila sanitka. To čo videli, z toho boli zhrození.
Zo sanitky vystúpil primár a záchranári. Primár bol znova iba primárom, pred zdravotníckym personálom dodržiavali svoju dohodu. Odborníci sa pozreli na ležiacich a usúdili, že všetci sú mŕtvi. Primár povedal, že ten jeden je určite mŕtvy, ale Petra možno žije, nech skúsia tep. Možno má slabý tep, nech skúsia, povedal a ukázal na ležiaceho muža v čiapke. Nechápali, že muža v otepľovačkách pán primár nazval Petrou. Ale skúsili tep a naozaj ako keby..., iba veľmi slabo..., niečo cítili.
Vyhrnuli rukáv a objavila sa chudá dievčenská ruka. Začali chápať, že to môže byť dievča a primárova pacientka. Pre nejakú príčinu je v prestrojení. Pichli jej do ruky injekciu, adrenalín, čo v takých prípadoch dávajú. Napojili ju na prenosnú infúziu, ktorú mali pripravenú. Pre istotu skúsili tep aj druhému, ale ten bol na prvý pohľad mŕtvy, úplne jasne mŕtvy.
Primára sa nič nepýtali, vedeli čo majú robiť. Je to ich práca, robia to stále. Primár len stál, nemiešal sa im do práce. Stál tam aj ten mladý z primárovho oddelenia, ktorý neprišiel s nimi, už tam bol predtým. To je ten, ktorého každý volal pochabý doktor. Teraz stál ako bez duše, chvel sa ako osika. Videli na ňom, že má blízko ku kolapsu. Pán primár mal ruku okolo jeho pleca a netváril sa ako lekár, ako pán primár, ale ako vystresovaný civil.
Prišla polícia, im tiež nebolo jedno, čo uvideli a nebolo bežné čo našli. Na primárovu žiadosť, dovolili jedinú žijúcu osobu vytiahnuť spod mŕtvych, zdvihnúť z vody a odviezť do nemocnice, iba urobili pár záberov. Policajti najprv rýchle nastavili fotoaparát, aby bolo zdokumentované, čo našli a ako to vyzeralo. Po fotografických záberov vzali odtlačky prstov. Pomaly sa stmievalo hoci boli iba popoludnie. Nedalo sa zasvietiť, oni si pomohli, aj na takéto prípady boli pripravený. V policajnej praxi sa stávali hocijaké veci.
Keď spravili najnutnejšie zábery na dievča, mohli ísť. Sanitka vzala pacientku, ale primár s doktorom ostali a vysvetľovali kto sú, kto je to dievča, aká je medzi nimi spojitosť.
Potom povedali, že práca v nemocnici nemôže zastať, oni musia ísť. Vyšetrovateľ im to dovolil a pozval na políciu po pracovnej dobe, aby prišli vypovedať, aby mohli spísať zápisnicu. Neveríte? Nikto ani uveriť nemohol, ale takíto prístupný mala polícia kvôli pánovi primárovi.
Keby tam bol Peter bez neho, zatkli by ho, lebo sa im nepáčilo, že preliezol plot a vošiel na miesto činu. Môže byť jeden z útočníkov, možno sa len dobre vie pretvarovať. Hoci nevyzerá ako útočník, ale takých polícia, už videla. Nevyzerali na to, ale nakoniec o nich vysvitlo, že... teda, niečo také, čo spočiatku nepredpokladali. Napríklad masový vrah. Konkrétne títo vyšetrovatelia vo svojom mladom živote masového vraha ešte nestretli a neodhalili.
Teraz zistia, že všade po izbe sú jeho odtlačky prstov, dokonca je ich toľko, že za jeden večer sa to nemohlo udiať, bude hlavný podozrivý mladý doktor. Musel by vysvetľovať, že s majiteľkou vily tu býval pár dní, pred prepadom. Dnes mal nočnú službu v nemocnici, to mu dosvedčia. Vlastne má alibi.
Stav zranenej majiteľky vily a jej zranenia zdokumentujú v nemocnici. Vyšetria, zapíšu, to čo je nutné nafotia a dajú k dispozícii pre políciu.
„Otec, povedz mi, prežije?“ premáhal nevoľnosť mladý.
„Neviem syn môj. Musí. Mladý organizmus veľa zvládne.“
