4. kapitola
To čo bolo
Nemohla odpovedať, bola vyľakaná a odpoveď nepoznala. Nuž musel to byť vták, nejaký neznámy druh vtáka, ktorý býva v kozuboch. Bezradne ležala na zemi a mladý doktor tak isto. V tom prítmí sa jej pozrel do tváre a hoci nebolo dobre vidieť, keď nesvietila elektrika, nevedel premôcť smiech. Smial sa a prstom ukazoval na ňu.
„Petra, keby si sa videla, to čudo ťa doriadilo. Si celá čierna od sadze,“ smial sa. „Prepáč... kde máte zrkadlo?“
Pomyslela si, že je pochabejší, ako jej pubertálni spolužiaci a rehoce sa na všetkom, ale už aj ju strhol ten smiech k spoluúčasti.
„Zrkadlo mám, ale svetlo nemám,“ povedala so smiechom.
Peter sa cítil vinný, že sa smeje a aj za to, že nemá elektriku. Asi jej netečie ani voda. Toto ako vyriešia?
„Ako sa umyješ, keď ti netečie voda?“
„Poď von, na záhrade máme pod odkvapom sud na dažďovú vodu,“ vystierala k nemu špinavé ruky.
„Decko, ty si také špinavé,“ prehovoril Gašparko svojím zábavným hlasom.
„Všakže,“ odpovedala tiež hlasom Gašparka. Smiali sa a bežali von.
„Daj, umyjem ti tváričku, no ukáž sa, miláčik,“ hovoril jej a roztieral sadze studenou vodou. Vonku bolo viac vidno ako vo vile. Ani ruky nešlo umyť, bolo to hrozné, ale oni sa smiali a smiali. Bežali dnu do kúpeľne po malý lavór z umelej hmoty a vzali si na záhradu aj mydlo. Nabrali vodu a s mydlom to išlo lepšie.
„Tak, a je z teba konečne beloch,“ povedal Peter, keď jej odstránil sadze z tváre. „Ešte by sme potrebovali, nejaké bielidlo, aby to bolo dokonalé,“ žartoval. „No nič, už krajšia nebudeš.“
„Nie som dosť pekná?“
„Ty si myslela, že si?“
„Veru, veru, ako sa človek mýli,“ povedala Petra s vážnou tvárou. „To preto, že som sa dávno nevidela v zrkadle.“
„Och, máš ty ťažký osud!“
S kvílivým rehotom ju objal a bežali dnu. Peter sa opýtal, či by nemala bránu zamknúť, ale ona kývla rukou, že potom nemá istotu, či ráno odomkne, lebo zámok sa zasekáva a nedostali by sa von. Cestou natrafili na malé čudo čierne od sadzí, ako ležalo na zanedbanom trávniku. Bol to malé vtáča a veľké dobrodružstvo neprežilo.
Vošli do domu, pozreli si pokazené vchodové dvere, kladivom ponaprávali zárubňu dverí a podarilo sa im zatvoriť dvere, dokonca zamknúť. Petra povedala, aby skontrolovali celý dom. Rozhodla sa, že kým trochu vidno musia spraviť kontrolu. Chytili sa za ruky, Peter otváral všetky dvere na prízemí, hoci mu vravela, že toto už ona urobila, ale bolo jej to smiešne a Peter nerozumel. Pre istotu držala v pravej ruke kutáč.
„Ty si bojovníčka,“ smial sa doktor.
Bežali hore schodmi, prebehli po izbách. Na poschodí boli tri izby s príslušenstvom. Jedna z izieb bol ateliér. Veľký, priestranný ateliér. Cez sklenú strechu a veľké okná vnikalo dosť svetla z hviezd a najviac z verejného osvetlenia. Zadychčaní zastali.
„Toto je pekné,“ vydýchol doktor. Petra prisvedčila, že aj ona má taký názor. Ateliér osvetlený žltým pouličným svetlom bol taký pekný, že nedal dýchať. Prešli všetkými izbami a keďže bolo prítmie, nebolo vidieť ako na všetkom je prach a možno aj pavučiny.
„Toto je veľký dom. Koľko máte izieb?“
„Osem. Je to štýlová vila alpského typu.“
„No, nie?!“ povedal Peter a naznačil rešpekt. „Takže ideme do ôsmej izby. Veď ma.“
Tá izba bola na treťom podlaží jediná osamelá izba, ktorá sa trošku týčila nad strechou v podkroví, takmer vežička. Pomaly otvárala izbu. Vošli.
„Vau, tu kto býva? Princezná?“
„Ja tu bývam,“ povedala s úsmevom. On sa zasmial. On sa smial stále.
„Petra, tu budeme spať?“ Pozrela sa na neho.
„Ja určite.“
„A ja?“
„Ty doma, nie?“
„Petra, ty by si ma vyhnala do tmy, ako psa? To je vďaka, že som ti zachránil život?“
„Peter, chceš tu spať? So mnou vo veži?“ On uvážlivo prikyvoval.
„Dobre.“
„Dobre?“ divil sa Peter, že tak rýchle ustúpila.
„Mám dilemu,“ povedala. „Chceš tu so mnou spať. Dobre, ale nechceš ma pretiahnuť, však nie?“
„Decko, čo trepeš. Kto ťa chce pretiahnuť?“ opýtal sa Gašparko.
„Skoro každý!“
„No, Petra! To vážne?“
„Ja neviem. Odtiaľto to tak vyzerá. Mala som taký dojem z každodenného života.“
„Ty sa v akých kruhoch pohybuješ? Aha, v umeleckých. Bohémi. Myslia iba na sex.“
„A ty na čo myslíš?“
„Ja ti ani neviem,“ povedal a už sa pučil od smiechu. Potom zvážnel, pozrel sa je do tváre. Ona si pomyslela, že nasleduje vyznanie.
„Petra, ja tak isto pretiahnem každú, čo nevybehne na strom, ale teba nie. Nemám taký zámer. Veríš mi, miláčik?“ Díval sa jej do očí. A ona jemu. Jeho oči mali peknú farbu a aj vzduch bol v tejto vážnej chvíli najkrajšej farby na svete. Petra si pomyslela, že doteraz to boli srandičky a toto myslí vážne.
„Verím ti.“
On ju objal, držal ju v objatí, oči zavreté. Prebiehali vlny citu. Toľko citu, že oči pučí.
„Dal by som za teba život.“
„Peter, prestaň!“
„Myslel som to vážne.“
„Ja viem,“ povedala, ale netvárila sa romanticky. „Poďme si nazbierať slivky, kým nie je tma.“
Ale tma už bola. V kuchyni zobrali misu v ktorej bolo pár slivák a ona vzala mobil, že s ním bude svietiť. Vyšli do záhrady a v slabom svetle mobilu, zbierali opadané slivky a znova a znova museli naštartovať mobil, aby vydával aspoň to slabé svetlo. Potrebovala by lepší mobil. Zbierali len čerstvo spadnuté slivky, ktoré boli svetlé a tvrdé.
„Z tých, ktoré tu ostali by sme mohli dať vypáliť slivovicu,“ žartoval Peter.
„Potom by sme ju predávali a zarobili nejaké peniaze.“
„Správne, lebo peniaze potrebuješ.”
„Áno, otec dával z opadaných slivák páliť slivovicu. Mali sme vtedy päť stromov, ktoré rodili a vypálilo sa veľa slivovice. Ale bola som malá, nikdy som neochutnala.“
Pozrel na ňu a pomyslel si, že stále je malá, hoci je vysoká ako on, je decko. Z čoho rastie, keď nič neje? Alebo zo slivák tak rastie? Nemala by ho prerásť, ako sa bude na ňu do takej výšky kukať? Stále mali päť stromov na záhrade, ale už len dve slivky rodili. Pre nich to stačilo. Petra povedala, že každý deň napadá presne toľko slivák, aby sa najedli do sýtosti.
Vrátili sa do kuchyne, zjedli slivky, hoci doktor sa dožadoval, že ich majú umyť. Ona sa smiala, že slivky z čistého stromu teraz umyjú vo vode, ktorá stiekla zo špinavej strechy a stojí celé týždne v sude na dvore? Vtedy to bude zdravé? Teda, aj doktor pochopil, že musí svoje teórie trošku prispôsobiť skutočnému životu.
„Petra, pri tebe sa učím to, čo ma nenaučila lekárska fakulta.“
„To je dobre. Teraz povedz, či si chceš posedieť v otcovom peknom ateliéri, kde je stále dosť svetla z vonka cez sklenú strechu, alebo si ideme ľahnúť do veže a budeme sa zhovárať?“ Nakoniec sa dohodli, že to skombinujú.
Snažili sa spievať, ale vždy vedeli iba prvý riadok a nešlo im to. Spievanie vzdali a rozhovory v posteli im išli dosť dobre. Peter si myslel a aj povedal, že by sa mohli aj bozkávať, ale Petra to zamietla, že potom by sa nevyhli sexu a to nechcú. On si pomyslel, že je múdra a svojím nevinným spôsobom skúsená. Takže len ležali a prežívali pekné city a cítili sa spolu dobre. Bola rada, že sú spolu a nevedela si predstaviť, čo by sama robila.
„Keď tu nie som, čo robíš v tejto tme?“
„V ateliéri si kreslím pri verejnom osvetlení, alebo v posteli si len tak kreslím v hlave.“
„To sa dá?“ vážne prikyvovala, farbí si vzduch, ale to nepovie, to je veľmi súkromné. Potom doložila, že najviac času trávi spánkom, lebo je tínedžerka vo vývoji a musí veľa spať. Aha, tak preto rastie.
„Nech sa ti snívajú pekné sny.“
Kto to povedal? No, kto iný, ako hovorca skupiny. Či dvaja nie sú skupina? Nie, nie sú. Aj tak boli skupina a nie dvaja jednotlivci. Ale chápete, že tu sa rodila láska. Dáme jej čas a priestor, aby sa z nich vytvoril pár.
Ráno, keď Petra zobudil mobil vybral sa bosý do kúpeľne. Rozospatý sa vždy postavil pod sprchu, ale z tejto sprchy voda netiekla. Prebral sa do krutej reality.
„Netečie ti voda,“ šuchol sa k nej do postele, aby sa zohrial.
„Ja viem,“ mrmlala do vankúša.
„Petra, ale podlaha je teplá. To ako?“
„Máme takzvaný inteligentný dom. Sú na ňom solárne panely, vákuové solárne kolektory, ktoré ohrievajú vodu aj v zime, ale teraz nemám vodu. Máme kondenzátory v nich sa udrží energia, aj keď nesvieti slnko.“
„Potom by mali vyrábať energiu aj na svetlo a tak.“
„Nie, zvládnu len podlahové kúrenie. Vila je veľká a v našich končinách nie je ani v lete dosť slnka pre našu veľkú vilu. Potrebuje viac panelov. Ocík mal v pláne doplniť ho aj zdrojmi z vetra a pôdy, ale odišiel skôr, ako to stihol.“
„Petra, ty máš múdreho otca.“
„Veď aj ty, nie?“
„Hej, hej a naštve sa, keď sa o tebe dozvie.“
„Tak ma nepredstavíš,“ zasmiala sa tentoraz ona, ale on sa nesmial. „Musíš sa doma spovedať, kde si spal?“ doktor sa zamyslel a neodpovedal.
Petra sa chcela poškrabať na hlave, že aha, narazili na problém. Všimla si, že vtedy sa zvyknú ľudia poškrabať na hlave. Ktovie prečo? Asi sa potom problém ľahšie rieši, rozprúdi sa rozum pod pokožkou hlavy, ale nepoškrabala sa. Nerobila veci, ktoré by jej mama nikdy neurobila. Mama bola skvelá. Hm. Už si ju takmer nepamätala, ale na hlave sa neškrabala.
Hlavou jej prebleskla spomienka. Mama ju škrabkala na chrbátiku. To bolo príjemné, mala to rada. Mama veľmi plakala, keď odchádzala. Plakala kvôli svojej malej dcérke, to je isté. Ale že toľké roky ju ani raz nekontaktovala, to nevedela Petra pochopiť. Teda, niežeby vôbec, lebo poslala blahoželanie na narodeniny každý rok a vianočný pozdrav, ale bez adresy odosielateľa, často z iných štátov. A nezavolala. Toto je veľmi ťažká téma, lebo mama nezavolala nikdy, ani raz a mala zavolať. Mala to urobiť. Aspoň raz. Lenže nemá číslo môjho mobilu, pomyslela si Petra.
„Musím bežať, idem na siedmu. Zavolám ti, dnes mám aj nočnú.“
Zamyslela sa, že ako zavolá, ako to myslí? Veď vie v akom je v srabe. Hádam mu nedošlo, že ani mobil si neplatila? Včera si s ním svietili, lebo si ho nabila v škole. Tento jej mobil, iné ako svietiť, nedokáže. Už je z neho len lampášik aj to dlho nebude , lebo je dosť starý. Aj topánky sú jej malé, aj zimná bunda. Musí sa poobzerať po nejakom zárobku. Po vyučku zabehne do agentúry.
