5. kapitola
Modeling
Stalo sa. Bola to agentúra pre modeling. V rôznych agentúrach sa pripravovala od dvanástich rokov na modeling. Jasné, už vtedy bola nadpriemerne vysoká. Toto bola základná požiadavka, ostatné ju naučili. Chodiť po móle na vysokánskych opätkoch, predvádzať šaty, udržať si štíhlu líniu a hovoriť cudzou rečou.
Dve posledné požiadavky boli zverené rodičom, ale Petra si to sama vedela zabezpečiť. Aj štíhlu líniu, lebo nemala čo jesť a angličtinu mali v škole. Kým bola s nimi mama, vodila ju aj do jazykovej školy na angličtinu už od škôlky. Bude chodiť znova, keď ocík pošle peniaze. Nie je pravda, že je mŕtvy. Striasla sa.
Vystriedala niekoľko modelingových agentúr, lebo vznikali a zanikali. Ale od leta je v jednej novej, mladej agentúre, ktorá cez prázdniny ponúkala džob, zárobok v Japonsku na celé leto. Agentúru zosobňovali dvaja chalani Alexis a Brando.
V agentúre A&B produkčná hovorila Petre, že jej vyvolávali, ale ona nedvíhala mobil. Zajtra začína veľká akcia, Bratislavské módne dni.
„Nepozeráš televíziu?“ Nepriznala sa, že televízia sa jej pokazila už dávno, ale beztak nemá elektrinu.
„Dnes začínajú, už sú tu, pripravujú sa. Pod palcom to má Alexis s Brandom, sú v sále, choď!“
Prebehla do sály a tam bol ruch, modelky, šaty, vešiaky, blázinec. Alexis šalel ako vždy, naopak Brando bol ľadovo chladný a sústredený.
„Prepe, že si konečne tu, volal na Petru. „Alexis, pozri, kto prišiel!“ Alexis bol nahnevaný, že mala prísť už minulý týždeň, ale potom ju spontánne objal, vybozkával.
„Čo si maličká robila, že si neprišla?“
„Hádaj?“ dívala spod obočia naklonenou hlavou, ako ich to on sám učil, lebo modelky majú vyzerať zaujímavo. Alexis bol gay. Bol skvelý, plný emócií, výbušný, ale práve jeho výbušnosť poháňala každú akciu k veľkým úspechom.
„Prepe, Prepe, prepelica, “ spieval jej v štýle rapu. Padli na seba, objali sa zase, vybozkávali a on povedal, že mu chýbala. Brando sa len díval. Táto mladá zdanlivo ani hovoriť nevie, je nadmieru zdržanlivá a s Alexisom sa stíska. Ten si vie získať každého.
„Čo neberieš mobil? Vraj si dočasne nedostupná. Neznášam nedostupné baby.“
„Ja som nedostupná? Pre teba som dostupná, iba nemám vyplatený mobil.“ Alexis ju zdrapil za ruku a energicky vykročil smerom ku kancelárii.
„Monalíza, daj jej zálohu, ona nemá vyplatený mobil.“
„Prestaň, vieš, že nedávame zálohy.“
„Prikazujem ti, aby si za ňu vyplatila mobil z firemného účtu. Ako ja mám spolupracovať s čajou, ktorá nemá mobil? No, ako?“ preskakoval mu hlas od rozčúlenia.
On bol rodený herec a toto vždy zaúčinkovalo. Takto vybavil všetko. Produkčná a zároveň sekretárka, zabezpečovala všetko okolo agentúry, módnych prehliadok, fotenia, ľudí, platenia účtov a aj úplne všetky akcie, vzdychla a vybavila. Zaplatila aj za minulý mesiac aj za tento a zaplatila aj pokutu.
Alexis žmurkol na Petru a povedal, že Prepe, nieže sa zase vytratíš na mesiac.
„Rozkaz, šéfe! Na Mesiac nepoletím!“ zasalutovala a vrhli sa na skúšky. Čo už prešlo skúškou a čo teraz skúšajú dnes, predvedú zajtra, pozajtra, popozajtra a ešte ten štvrtý deň na módnych prehliadkach. Keď videla, aký dobrý predĺžený víkend pripravili, vypýtala si pozvánky na Módne dni Bratislavy, ktoré budú v týchto dňoch. Aby sa Peter prišiel každý deň pozrieť.
„Tu máš lístky, ale hádam nemáš nejakého nabijáka?“ opýtal sa ľadovo vážny Brando.
„Čo rozprávaš? Keby sa toto opýtal Alexis, tak sa len usmejem a nepozastavím sa ani nad slovníkom, ani nad významom hovoreného slova, ale od teba...?“
„Prečo ja, prečo sa nepozastavíš nad tým, čo ja hovorím? Považuješ ma za bláznivého, všakže?“ zatriasol hlasom Alexis.
„Správne,“ povedala Prepe.
„Ešteže tak. Som rád!“ Nasledovalo zase veľké objímanie. „Stačilo,“ vážne vyriekol Brando. Takto nebudeme nikdy na konci.
„Aj ja dúfam. S touto babenkou sa chcem objímať bez konca a pri tom prežívať tvorivú atmosféru“. Brando ho plesol po ruke, ale Alexis cítil potrebu trošku ho provokovať.
„Ale nám bolo hej, v tom Japonsku? Čo, Prepe?“
Brando ho chytil pod pazuchu, nadvihol, lebo on bol veľký chlap a odtrhol ho od Petry. Trošku zápasili, Petra sa smiala a k zápaseniu sa pridali aj ostatné modelky. To im Brando okamžite zatrhol a zavelil:
„Do práce, banda!“ A stalo sa. Keď sa lúčili znova sa všetci objímali, bozkávali, kričali „Astala vista!“ iba Alexis slávnu vetu z filmu, kde zažiaril Schwarzenegger pretvoril a kričal „chlastala hlísta“. Bol taký, neprekonateľný v bláznivých nápadoch a strapatých účesoch.
Petra bola šťastná, že prežila dobré chvíle. Bavilo ju obliekať sa do rôznych šiat a nevzdychala, ako niektoré, ktoré neúprimne prevracali oči. Dávali najavo, akú majú s tým oštaru a že je to veľká námaha a málo im za to platia. Petra sa chvela blahom, že nemusí byť opustená v tmavom dome, tu im dajú niečo malé zjesť, kúria a svieti elektrika, v sprchách tečie teplá voda. Bola samotárka, ale aj to má svoje medze a jej samota bola teraz už príliš. S Alexisom a s Brandom bola rada. Okrem toho zarobí peniaze.
Dopravou sa dostala domov načierno, spokojne si oddýchla, že ju nechytili a s elánom sa pustila širokou dláždenou cestou hore kopcom. Zotmelo sa, hoci nebol neskorý večer, pomaly bude úplná tma. Pred jednou bránou na osvetlenom chodníku stála stará pani.
„Tetka Satníková, čo vy tu?“ prešla k nej na chodník.
„Aha, Petruška! Ja som si vyšla nadýchať sa čerstvého vzduchu. Nikam nechodím, potrebujem trocha vzduchu. Už nemám veľa času na dýchanie, mám deväťdesiatdva rokov.“
„Nevedela som, že máte taký pekný, požehnaný vek. Dávno som vás nevidela.“
„Veru, už ani do kostola nechodím. Vieš, Petruška, ale nakupovať musím ísť ja, lebo moji synovia nenakúpia tak ako treba. Oni sú rozvedení, ani jeden nemá manželku. Keby som mala nevesty, prípadne vnúčatá, bolo by mi ľahšie.“
Veru, toto chápala. Aj jej by bolo ľahšie, keby nebývala sama. Rozlúčila sa. Tetka Satníková tiež išla dnu. Obdivuhodné, v takom veku sa takto držať. Viditeľne je zdravá.
Jej starý rodičia už nežili. Ani si ich nepamätala, nikoho z nich, iba tak trochu otcovu mamu. Ostatní rýchle zomreli? Netušila. Bolo to zvláštne, nerozmýšľala nad tým doteraz. Vlastne aj teraz len pod vplyvom starej pani. Rodičia jej mamičky možno žijú, mama je ešte mladá, len s nimi neudržiavali vzťahy pre otcovu zvláštnu povahu. S mamou sa zoznámil v Paríži. Žijú je rodičia tiež tam? Hm. Aj mama tam žije? Možno otec vie, iba nechcel o nej hovoriť. Asi by musel priznať vinu a to by on neurobil.
Pohla sa hore do kopca, ale teraz sa cítila uťahaná pod ťarchou myšlienok. Vliekla sa, už vidieť ich veľký dom. So Satníkovcami boli najbližší susedia, ale domy sa nedotýkali. Ich dom bol troška vyššie, hore na kopci. Bola to starobylá vila alpského typu, staviteľský skvost. Vynovená a donedávna dobre udržiavaná.
Petra išla uprostred cesty. Vždy tak chodila. Na ňu nikto nezaútočí zo živého plotu, spoza stromu, alebo spod tmavej brány, na také si dávala pozor. Prostred cesty je najviac svetla a v predstihu vidí, že sa niekto na ňu rúti. Žila sama už druhý rok, musela si vytvoriť pravidlá, ktorými sa ochránila.
Bude musieť zápasiť s bránou v múre, s dverami na vile. Bez Petra a jeho silných, šikovných rúk to bude ťažké. Má to ťažké, ako tetka Satníková. Muž jej zomrel a synovia jej nepomáhajú. Ona nebude mať muža a deti. Peter rovno povedal, že otec by ju neschválil.
Kým sa zaoberala takými myšlienkami, ani nezbadala, ako zvládla bránu, dvere, zámku, škrípanie a bola doma. Zložila si školský vak. Pôjde si nazbierať slivky, posvieti si mobilom. Ale na záhrade bola veľká tma. Hm. Nie, teraz ísť na záhradu nie je bezpečné, už nepôjde. Nasype si do úst balený cukor. Dobrý nápad a nakoniec v agentúre mali trocha jedla.
Raz jej tetka Satníková rozprávala, že keď bola malá, svet bol chudobný. Bývali na samote a ak nezvýšilo na večeru jedlo, tak sa len pomodlili a išli spať. Nie raz sa tak stalo a nielen im. Preto bola chudá. Potom sa mladá vydala za remeselníka. Aj oni si postavili veľký dom za vysokým plotom. Stále je štíhla a maličká ako decko. A ten jej remeselník asi dávno zomrel.
Dnes Peter nepríde, je jej smutno. Zvykla si na Petra a chýba jej. Hm. Nemala to dopustiť. Netreba si zvykať na dobré veci, lebo sa môžu pominúť. Napríklad tak, ako odišiel jej otec. Jej život nesmie závisieť od muža. Muži sú nestáli, opúšťajú ženy, ako jej otec opustil mamu a vlastne aj ju. Aj ženy opúšťajú mužov, ako jej mama. Lenže ju k tomu dotlačil manžel. Zamyslela sa nad tým.
Dotlačil ju svojim hrozným správaním. Potom mal po nej aj inú babu a aj tú vyhnal svojou protivnou povahou. Aj iné sa po nej vyskytli. Keď im začal hovoriť, že je tučná a nevie variť, vedela že tá mladá zdrhne. Ani za jednou neplakala. Bolo to ako na bežiacom páse, ani s jednou nebol dobrý život. Teraz má dobrý život? Rozmýšľala nad tým keď zaspávala. V polosne hľadala Petrovu ruku.
Chcela sa s ním pozhovárať. Nie naozaj, veď nebol pri nej. Iba tak, akože, lebo mala témy, ktoré si s ním chcela prebrať. Už videla jeho krotké oči, milý pohľad, v duchu ho objala, ale potom si povedala, že má dosť čudáctiev, nebude si pridávať ďalšie, napríklad rozhovory s neprítomným človekom. V škole ju považujú za čudnú a v modelingu sa s ňou okrem Alexisa nikto nebaví. Trošku Brando, ale on málo rozpráva.
Z vyučovania pôjde do nemocnice dať Petrovi vstupenky, nepôjde na poobedňajšie vyučko. Majú špeciálny druh kreslenia, učia sa maľovať umelecké písmo. To je dobrá vec, využiteľná pre výtvarníka, ale dnes učenie vynechá. Odkreslí si od niekoho, sedí s Kajou, vychádzajú spolu dobre. Nechcela sa s Petrom minúť.
Ponáhľala sa do nemocnice. Vzduch mal prijateľnú farbu, nemusí ho v myšlienkach premaľovať. Bola plná rozporuplných pocitov. Peter sa musí obliecť do obleku. Tam by ho nepustili, keby nebol na úrovni. Na týchto módnych dňoch budú samí bohatí a vysokopostavení ľudia. Takí bohatí ľudia, ktorí si môžu kúpiť predvádzané modely. Peter sa nesmie cítiť medzi nimi ako chudobný príbuzný. Zdalo sa jej, že je nad vecou. Ak náhodou neopovrhuje takýmito akciami a to potom nebude chcieť ísť.
V nemocnici stretnutie prebehlo bez problémov. Sestričky sa na ňu usmievali, pýtali sa či prišla na kontrolu. Dovolili jej vojsť na oddelenie, jedna zavolala Petra. Peter sa celý rozžiaril, ale potom ju rýchle poháňal pred sebou von na chodbu, aby ich nevideli spolu. Hlavne primár. Na chodbe vonku pred oddelením, kde s vážnou tvárou stála pri ňom, by ju rád postískal, pobozkal, ale nechal tak. Keď mu dávala lístky na módnu prehliadku, nechápal, načo by tam mal ísť, a ešte k tomu bez nej.
„Peter, ja tam budem, uvidíš ma, ale si sám sadni niekam, ja potom prídem k tebe.“
Toto sa mu nepáčilo. Vtákovina ako módna prehliadka a ešte štyri dni za sebou. Čo tam budú robiť? Trošku bol sklamaný z toho, že Petru bavia takéto plytké veci ako móda. Dívať sa na módu, ako keby to bolo divadlo. Na niečo také bezobsažné. Nechcel ju uraziť, ale už sa mu menej páčila a jeho city k nej bleskove chladli a ochladli.
„Petra, musíme tam ísť? Ja to nemám rád.“
„Peter, ja si tam idem zarobiť.“
„Zarobiť???!!!“
Tak, toto sa mu páčilo ešte menej. Ako si tam ide zarobiť? Bude tam kopa bohatých mužov, chce niekomu podržať za peniaze? Panne zaplatia veľa, to videl v jednom japonskom filme. To on nedovolí! Toto dievča musí ochrániť pred zlým rozhodnutím.
„Petra, nechoďme tam, ja ti peniaze dám.“
„Dojímaš ma. Ale ja nebudem robiť nič zlého,“ povedala, lebo vzduch okolo nej nemal peknú farbu, oškaredel a videla na Petrovej tvári jeho myšlienkové pochody, ktoré ukazovali, že je zhrozený aspoň tak, ako keby sa priznala, že robí pornofilmy. Modeling nie je nič nemravného.
Potom jej docvaklo, že asi sa nedovtípil, lebo ona pred ním modeling nespomínala. Nerada vravela, že je modelka. Ľudia sa začali čudne tváriť. Mysleli si, že sa vyťahuje, že sa robí, veľa si o sebe myslí, niektorí jej to aj povedali. Odznela raz aj veta, že je iba hrozne vysoká a preto je modelka.
„Peter, ja budem na móle predvádzať šaty a za to mi zaplatia. Normálnu výplatu. Zase budem mať chvíľu z čoho žiť, do tých čias, kým sa vráti otec.“
Peter sa zahanbil za svoje myšlienky. Neprizná sa, ani keby ho mučili, čo mu behalo v hlave. Urazila by sa. Niektoré dievčatá sa aj pre malé nedorozumenie tak urážajú, že viac s dotyčným neprehovoria. Nebol dosť diplomatický, mal by sa to naučiť. Priveľká priamosť nie je dobrá. Pri dievčatách určite nie.
Teraz ju už objal, ale len na sekundu. Cítil sa vinný a sľúbil všetko čo chcela. Príde, oblečie sa do obleku. Do svojho najlepšieho obleku, ktorý mal nedávno na promócii. Bude mať aj kravatu. Topánky si vyleští. Nepríde bez ponožiek. Niečo jej tam kúpi, ak bude chcieť.
„Decko, niečo ti tam kúpim.“
Teraz sa Petra cítila vinná. Čo si o nej myslí, že ho tam chce mať ako sponzora? Ako iné modelky majú.
„Ja nič nepotrebujem. To budú róby, kde by som to nosila? Ja som myslela, že sa rád na mňa pozrieš.“
„Rád sa na teba pozriem a ak nechceš šaty kúpim ti iné. Jedlo, alebo čo chceš.“
„Jedlo tam bude zadarmo, bude recepcia, alebo raut. Napapáme sa.“
„Aj do zásoby,“ povedal Gašparko.
„Nie, lebo nemáme zásobovací vak pod zobákom, ako majú pelikány. Mne je zle, ak viacej zjem.“
„Tak, dobre,“ objal ju a okolo išla práve sestrička z iného oddelenia. Budú klebety? Už je jasné, že budú, ale kašľal na to.
Do historickej budovy národného divadla, kde sa mali konať "Módne dni" vchádzali ľudia.
Ukázali vstupenky, alebo pozvánku a kabáty si dávali do šatne. V hľadisku si sadali v blízkosti móla na predvádzanie, ktoré vyčnievalo uprostred javiska a bolo jeho pokračovaním. Bolo dlhé a zasahovalo hlboko do hľadiska. Peter prišiel včas, mohol si sadnúť kde chcel.
Chcel byť čo najbližšie toho móla, aby ju dobre videl. Sadol si do prvého radu. Nemyslel na to, že ho uvidia známi a požalujú otcovi. On si nikoho nevšímal, ani jeho si nemajú prečo všímať. Nevnímal ľudí, ktorí prichádzali, nezaujímali ho. Škrobení, vyobliekaní ľudia, ženy s manželmi, alebo inými sponzormi. Sedel a čakal s napätím.
Na javisku za oponou boli veľké prípravy. Modelky sa obliekali, vizážistky ich maľovali, kaderníci česali. Petre umyli vlasy a kaderník sa rozhodol, že tejto bledej kráske musí pridať farbu k tvári a zafarbil vlasy na farbu jesenného lístia. Vo veľkej predsieni WC, kde boli umývadlá s teplou vodou, ktorá jej doma chýbala sa celá poumývala. Nikto si ju nevšímal, tam behali čajky v spodnej bielizni, alebo aj holé.
Museli sa stále preobliekať v rýchlom tempe. Boli privyknuté, robili to na všetkých prehliadkach, všade. Alexis šalel, Brando bol pokojný. Videl, že je všetko v poriadku, ide to ako treba. Videl Petru s natáčkami na hlave odhrnúť trošku oponu a tajne pozerať do hľadiska.
„Kde máš svojho nabijáka, Prepe?“ Petra sa na neho vyčítavo pozrela.
„Prečo tak hnusne o ňom rozprávaš?“
„Lebo som sklamaný. Ty si slušné dievča. Myslel som si, že si panna.“
„Som.“
„Vážne?“ díval sa zamyslene. „Tak prepáč!“ povedal ticho, lebo si nemyslel, že modelka môže byť panna. Tú vetu jej povedal iba tak. Chcel ju na zmierenie objať, ale ona sa nedala. Odstrčila ho.
„Prečo ťa nesmiem objať?“ pýtal sa začudovane. Dívala sa na neho a rozmýšľala. Bol to mimovoľný pohyb, že ho odtisla od seba. Ani nevie prečo. Ani vzduch nič nenaznačil.
„Lebo si veľmi pekný.“
„No, Prepe, ja som veľmi...? Netrep! Nemáš niečo s očami? Choď do nemocnice.“
„Bola som, teraz ma pustili.“
„Odvtedy nevidíš dobre, chápem a pasovala si ma za pekného. A moju domnelú krásu považuješ akože za nákazlivú chorobu. Preto ťa nesmiem objať?“
„Nie, ale baby sa budú na mňa hnevať a robiť mi zle.“
„Akože prečo?“
„Budú mi závidieť. No povedz, ktorú si objal z týchto čajok?“
„Žiadnu, a čo ich je do toho!“
„Všetky sú do teba zamilované.“
„Sú do každého trochu solventného pána a podržia každému. Mňa nezaujímajú.“
Prekvapilo ju, že má o ženách taký zlý názor, ale nekomentovala. Ukázala mu Petra pri móle a on ticho povedal, že je dospelý, ale ďalej nič nepovedal. Petra si pomyslela, že veď ona vie, že je dospelý, aký má byť, keď je jej ošetrujúci lekár, ale nevyjadrila sa k tomu.
Išla sa dať učesať a všetci sa postavili na svoje stanovisko.
Módna prehliadka sa mohla spustiť. Z reproduktorov celý čas znela hudba, moderné hity, babenky si ich spievali, iba Petra nepoznala ani jednu, lebo nemala rádio, ani televíziu, ani nič. Hity sa teraz sa zmenili na ráznu, rytmickú hudbu, podľa ktorej sa dobre kráča po móle na prehnane vysokých opätkoch. Oponu práve zdvihli.
Moderátorka hovorila svoj text, spomenula zameranie prehliadky, menovala tvorcov, sponzorov. Modelky boli zoradené, všetko išlo ako po masle. Modely šiat boli krásne, modelky tak isto, vysoké štíhle, so sexi krokom a nahnevanou tvárou. Ale Prepe neprepadla tomu trendu. Mala svoj štandardný kamenný ksicht. Osvedčilo sa jej, neukazovať emócie.
Niekedy obecenstvo tlieskalo a vtedy sa Peter prekonával. Bol asi najviac nadšený, nezakrýval to a niektorí začali rozmýšľať, kto to môže byť. Televízia snímala a jeho zabrali zakaždým. Mladý, pohľadný, dobre oblečený nadšenec. Bol dobrý objekt na ilustráciu toho, že módna prehliadka mala veľký úspech. Tento televízny šot priláka ďalších ľudí.
Prehliadky vždy končia tak, že módny tvorcovia idú po móle, za nimi všetky modelky v dlhých plesových róbach. Všetci tlieskajú, návrhári dostanú kytice. Je to krásne vyvrcholenie celého dňa a aj tých dní, ktoré tomuto predchádzali, kým sa modely vymýšľali, zháňal sa materiál, šaty sa šili, skúšali, odsúhlasili, alebo zavrhli.
Aj teraz to bolo tak, iba nastala malá zmena. Medzi tvorcami išla Prepe, lebo bláznivý Alexis ju zdrapil pod pazuchy, zavesil sa do nej a teda aj Brando jej zdvorilo ponúkol rameno. Vyzerali ako úspešní muži, o ktorých ženy stoja a nie ako homosexuálny pár. Klebety a podozrenia boli prebité, zatienené a odstránené mladou, dobre vyzerajúcou modelkou.
Kráčala medzi nimi, dvomi krásavcami a sama bola ako vzdych v tenkom jemnom žltom šifóne až po zem, mierne priesvitnom a dávajúcom fantázii priestor. Muži videli vnútorným okom aj to čo nebolo viditeľné a dalo sa domyslieť. Bola múza tých dvoch návrhárov.
Keď odchádzali z móla, Alexis vyobjímal Petru a ešte na javisku pobozkal, lebo to robil stále a nezdalo sa mu to nezvyčajné, ani že to nemá spraviť pred ľuďmi a pred kamerami. Vtedy ju objal a pobozkal aj Brando, čo je on od macochy? Nemohla ho odsotiť, ani nesúhlasne sa tváriť. Ľudia tlieskali. Petra zbehla z móla, presunula sa k Petrovi a ten bol smutný, bledý a nešťastný.
„Čo je Peter? Niečo sa stalo? Bol si v pohode, tlieskal si, bavilo ťa to. Čo sa stalo?“
„Objímala si sa s tými mužmi a oni ťa pobozkali,“ povedal hrozne smutne.
„Na konci prehliadky sa to tak robí,“ povedala, lebo bola navyknutá klamať a duchaplne si vymýšľať, aby prežila v nepriateľskom svete. „Sú to moji kamaráti.“
Ublížene sa na ňu pozrel. „Myslel som, že ja som tvoj kamarát.“
Aj ona sa na neho dívala. Pozrela mu hlboko do očí a precítene vyslovila.
„Oni sú moji kamaráti, ale ty si môj frajer, nie? Ležíme spolu v posteli.“ Opätoval jej pohľad a pomaly, ako retardované svetlo sa rozsvecuje, tak pomaly sa mu tvár rozžiarila. Aj vzduch bol nádherný. Ale zrazu sa svetlo v tvári vyplo.
„My sme sa ešte nebozkávali, ty si nechcela.“
„Aj to príde, s takými vážnymi vecami sa nechcem ponáhľať.“ On si tak nahlas vydýchol, že sa zopár ľudí pozrelo. Vážne veci, hm.
