Nezabila sa, ale má problém. Malá vypadla z rýchlo idúceho auta. Nebola by vypadla, keby nezačala hysterčiť. Bála sa, čo sa deje v taxíku. Dodo asi zabil taxikára. Chcela tomu uniknúť.Tá úniková cesta, ktorú zvolila, mohla byť smrteľná.
Vypadla, ale hrubá páperka, stlmila pád. Auto išlo veľkou rýchlosťou, ale padla do kopy špinavého snehu. Klzká kaša ju viezla, nahrnula sa na ňu a prikryla ju. Ležala pri krajnici zahádzaná špinavým snehom, držala sa kabely a autá ju obchádzali. Od chladu sa prebrala. Postavila sa a tackavo vykročila. Potácala sa k lesu, nevedela, čo robí a tam odpadla. Zapadla do haldy snehu, ktorá od rána napadla, stále padá a vetrík zhadzuje sneh zo stromov. V snehu ju nebolo vidieť, Dodo ju nenašiel.
Prešiel veľmi blízko miesta, kde ležala a nerozoznal v kope človeka. Ešte kus sa viezol, kým vystúpil z auta. Chodil, hľadal, kričal, liezol po kolenách, ale už bol vzdialený od lesa, v ktorom Iri ležala a nedovidel na ňu. Keď už nevládal kričať, nastúpil do auta a definitívne opustil odbočku k lesu a vyštartoval po hlavnej ceste, smer Krakov.
Iri sa horko ťažko postavila a na neistých nohách hľadala útočisko v lese. Narazila na vyjazdené stopy v snehu po pneumatike. Dorazila k chate a vydýchla si. Tu mi pomôžu. Mykala dverami, obišla chatu, vyliezla na múrik a mykala okienko, na ktoré dočiahla. Po určitom úsilí sa malé okienko pohlo. Zatlačila ho dnu a akosi sa jej podarilo vliezť cez malé okno, cez ktoré by sa nikto nepremestil. Cítila, ako sa jej vetrovka trhá, mykla sa a prepadla do chaty. Veľmi sa udrela. Ostala ležať.
Ako dlho tam ležala, nevedela. Zobudila sa, pátrala hmatom, boľavými, oškretými prstami otvorila drevené žalúzie, aj okno. Tadiaľto budem môcť odísť, nie som uväznená. Mala asi horúčku, lebo sa cítila veľmi čudne. Vyliezla von otvoreným oknom, aby sa pozrela kde je. Neodvážila sa vzdialiť a všimla si, že tam leží jej kabelka s čokoládou. Zobrala si ju a vliezla späť do chaty. Okno zatvorila. Videla otvorené malé okienko, ktorým vliezla.
„Prečo to okno držia otvorené v tejto zime?“
Pristavila si stoličku, zatvorila okno, aj žalúzie. Odšuchtala sa do postele, pozakrývala sa perinou a spala, spala, až dva týždne, keď ju našli v posteli majitelia chaty, zababranú od čokolády. Nezobudila sa ani keď odomkýnali chatu. Starší manželia už boli dnu v chate, keď sa z perín vysunula červená čiapočka a oni si neboli istí, čo vidia.
Pani bez slova potiahla manžela za rukáva ukázala prstom na posteľ, z ktorej sa dvíhalamalá hlava. Iri sa dívala. Vo vysokej horúčke nevedela kde je. Inštinktívne siahla pod vankúš, vytiahla zvyšok čokolády a kŕčovito zvierala malými prstami.
„Ty si kto?“ opýtal sa majiteľ chaty.
Iri neodpovedala. Zľaknutá sedela v posteli a držala si čokoládu. Dívala sa vystrašenými očami. Pani ju chcela pohladiť a pocítila aká je horúca. Aj pán pristúpil k posteli, opatrne sa dotkol čela a dohodli sa, že ju odvezú do nemocnice.
V nemocnici sa lekári na dievča len pozreli a vedeli, že melie z posledného. Napojili na infúziu a opatrne vyšetrili. Bola dobitá. Niečo s ňou nebolo v poriadku. Pripadala im, ako týrané dieťa. Pýtali sa jej, ako sa volá a kde má mamu. Jej mama, keď mala osemnásť, sa vybrala s novým frajerom do sveta na zárobky. Svoju, vtedy dvojročnú dcérku nechala doma na Farbiánke. Už je v Dubline trinásty rok. Otec sa vyparil skorej, ako sa ona narodila.
Odhadli ju podľa vychudnutého telíčka, nízkej postavy na desať rokov a považovali ju za mentálne retardovanú. Zachránili jej život a dali do detského domova. Doma dve rodiny ich oplakávali, iba pra pra prababka Irma, ktorá mala deväťdesiatštyri rokov povedala: ,,Neplačte, oni žijú! Robia hlúposti, Ale žijú.“
Pre Iri bola jediná možnosť detský domov vo Wisle. Nehovorila, iba celé dni kreslila. V domove boli uveličení jej kresbami. Kúpili jej farby a ona maľovala malé, krásne obrázky. Postavičky z dedinského prostredia, domčeky, cesty s konským záprahom, potok s húskami a kúpajúcimi sa chlapcami, s ktorými sa hrá jedno malé, čiernovlasé dievča. Jej obrázky boli svieže, originálne, pôvabné, s jasnými letnými farbami, s radostnou náladou. Typické insitné umenie.
Obrázky predali vo Wisle, do hotela s wellness, kde chodí veľa Američanov. Recepčné chceli,aby tam to dievčatko občas prišlo, lebo hostia ju chceli spoznať. Iri si kúpila vstupenku do bazénov a záujemcov posielali za ňou. Malo to dvojitý efekt. Američania boli posadnutí jej obrázkami a bazény boli plné. Všetci sa chceli zoznámiť s deckom, čo tak krásne maľuje. Bola atrakciou v bazénoch a v obľúbenosti sa pretekala s liečivou vodou.
