V Berlíne, politická situácia bola taká, že vláda dala príkaz otvoriť cestu cez berlínsky múr. Bolo to 9. novembra 1989. Povolili občanom východného Berlína navštíviť západný Berlín.
Večer o 21.00 sa začali ľudia hrnúť cez hranice, podávali colníkom pasy, doložky a dostávali pečiatky. O dve hodiny, to bolo nezvládnuteľné. Colníci otvorili závory a dav sa valil ako široká rieka. Na chodníkoch stáli občania západného Berlína, kývali im a aj úplne cudzí ľudia sa objímali a plakali.
Opačným smerom zo západného Berlína do východného sa pretláčal davom náš starý známy, Braňo ,,Umelec” Pittner, režisér. Zhodou okolností bol práve v západnom Berlíne. Inakšie už dávno žil v USA. Nevolal rodine, pochopil, že kvôli nemu majú problém. Predvolávajú ich na výsluchy a majú rôzne nepríjemnosti. Jeho meno v Československu vymazali, nesmelo sa o ňom písať ani hovoriť. Jeho filmy sa nepremietali, boli v trezore.
Umelec volil takýto jednoduchý spôsob stretnutia s bratom, ktorý žil vo východnom Berlíne, v byte tety. Išiel na adresu, na ktorej brat už nebýval, teta umrela, v bytovke sa obyvatelia dávno vymenili a nemal od koho dostať informáciu, kde býva. Nestretli sa. Nad ránom o 3:00 sa hranice zatvárali, všetci sa museli vrátiť.
Umelec vedel, že keď toto museli politici povoliť, bude sa situácia uvoľňovať ešte ďalej. Bude sledovať správy. Neprekvapili ho udalosti v Prahe 17. novembra. Sledoval a čakal. Vedel, že tieto udalosti nazvali ,,Nežná revolúcia”, lebo politický prevrat prebehol bez krviprelievania.
22. novembra začali rozoberať berlínsky múr, ľudia si odkladali kúsky ako suvenír. Už nepôjde tam, hoci Berlín miloval. Prežil tam najkrajšiu časť života s vysnívanou ženou. Hrala v jeho filmoch, diváci ju prijali pozitívne, pomohla naštartovať jeho kariéru. Za dvadsaťjeden rokov sa všetko zmenilo. Adresy, aj ľudia. Ani Profesor nežije, on sám ho doopatroval. Blúdil by depresívne po meste, ktoré predtým bolo jeho domovom.
Istota bude veľká vila Auxtovcov v Bystrici. Niekto z rodiny tam bude bývať a Aurélia je vždy doma. Počkal, istý čas, chcel mať istotu, aby jeho, utečenca, nezatli, keď prekročí hranice.
Bol začiatok decembra 1989 a na zvonček kovanej brány pred vilou Auxtovcov včasráno niekto temperamentne vyzváňal. Dlho nikto nereagoval, ale vyzváňanie neustávalo. Vchodové dvere sa na vile otvorili a vyšiel z nich vysoký mladý muž. Kráčal k nemu dláždeným chodníkom. Odomkol bránu a pozeral na pána, ktorý bol určite cudzinec a nebol už mladý. Nepoznali sa. Stáli a pozerali na seba.
„Fater,“ vydýchol mládenec takmer nezvučne po nemecky.
„Nie som váš otec, mladý muž,“ povedal Umelec po slovensky.
„Iného som nepoznal.“
Cudzinec sa díval, potom nahlas vypustil vzduch z pľúc a pošepol:
„Synu!“
Mladý muž prikývol. Umelec skríkol. „Syn môj!“ Objal ho, búchal po chrbte, po pleci. Nebol jeho, ale oženil sa s jeho opustenou, mladou mamičkou a vychovával ho. „Syn môj, ja som ťa nespoznal! Bol si taký maličký.“
Očakával istotu, že Aurélia, manželkina stará mama je doma, ale ona dávno zomrela. Aj s milovanou manželkou boli rozvedení, hoci o tom nevedel. Politický režim jej dal podmienku rozvod, len tak mohla doštudovať. Ich život, za ktorým banoval dvadsaťjeden rokov, už neexistoval, nedal sa vrátiť. Ani spomínať, lebo pekné spomienky ubližovali. Svoje deti nepoznal. Ešte dve ďalšie by tu mali byť. Keby ich stretol na ulici, nespoznal by ich.
Z okna vily pozerala jeho dvadsaťročná dcéra, ktorá študovala réžiu a dovtípila sa, že ten neznámy pán, je otec. Keď odchádzal, ešte nebola na svete. Nepredstaviteľne jej chýbal.
Jediné, čo sa vydarilo, bol úspech filmového režiséra za morom. Otázka je, či to stálo..., ach nie, bez otázky!
