Niekedy sa ma ženy opýtajú, či by som nepomohla so slohovou úlohou synovi. Chlapci majú často nadanie na technické veci a voči písaniu slohu majú predsudky. Navrhnem, aby napísal pár nesúvislých viet na tú tému a ja to dám do správneho tvaru. Aby to bol jeho príbeh a jeho slová. Pravdaže nestáva sa často, iba ak sa poznáme.
Napíšu si sloh, mama donesie a ja opravím chyby, pridám slovo, dve. Ja chápem, že nie každý je na takéto veci a mne to trvá pár minút, prečo by som nepomohla.
Čítam krátky sloh, doniesol ho chlapec z našej ulice. Je jar, takže je to o jari. Má cit pre prírodu, našiel pekné slová, dokonca je to poetické. Ani chýb nemá veľa, mohol to písať rovno do písanky, ale asi je perfekcionista, opravené prepíše do zošita, alebo do počítača a vytlačí. To robia už deti na základnej škole.
Nie je čo opravovať, chlapec je šikovný a múdry, sloh sa mi páči. Zrazu poetická jar končí vetou:
,,A v tráve sa plazila židovka...”
Trošku ma striaslo. Píše o koncentračnom tábore? Zablúdili mi myšlienky a nevšimla som si, o čom píše, zdalo sa mi, že téma je jar, alebo jarná príroda? Čítam znova a od začiatku je to poetická jarná príroda, iba to ukončil hroznou udalosťou z koncentráku.
List papiera so slohovou prácou dám bokom, musím si to premyslieť. Opýtam sa chlapca, keď príde.
Zapnem si internet a tam čítam, že vo výťahu v Žiline našli zvlečenú kožu hada. Odborný názov je lieno, had sa lieni, zvliekne starú kožu, nechá ju niekde a plazí sa preč. Žije, je krajší, mladší. Zvlečenú kožu zanecháva prevažne v prírode, ale tento to urobil v bytovom komplexe. Ušiel nejaký exotický had chovateľovi? Zatiaľ nevedia, ale môže vliezť do hociktorého bytu.
Nenapísali aký had by to mohol byť. Podľa dezénu na koži sa snáď dá zistiť, či to bol jedovatý had. Chovajú ľudia aj jedovaté hady? Áno, ľudia majú niekedy zvláštne hobby.
Ja som videla raz hady v teráriu, ale nešla som blízko, hnusili sa mi a bála som sa ich. Neviem si predstaviť, že by nám hocijaký had vliezol do domu. Nie nebývame blízko Žiliny. Ale teda, ani po záhrade nám nech nelozí had! Idem skontrolovať a preskúmať záhradu, či tam nemáme hady. Ale tu nie sú jedovaté hady, iba užovky.
Užovky v tráve!
Musím chlapcovi opraviť židovku na užovku. V tráve sa plazila užovka. Tak to bolo! Iba si pomýlil slová, ktoré sú podobné, ale významom veľmi odlišné. Uľavilo sa mi. Chlapec neopisoval koncentračný tábor, nemá o takých veciach vedomosti, zlé sny.
Idem po záhrade a v tráve sa skutočne niečo plazí. S obavou sa priblížim a vidí, že nízko pri zemi, v tráve, kradmými pohybmi sa plazí naša mačička. Je maličká, ale má pohyby veľkých dravcov.
Prudkým skokom zaútočila na niečo. Bolo to pôsobivé. Čo je korisť? Žaba! Zmenila farbu na oranžovú, hrozivo sa nafúkla a uniká veľkými skokmi.
,,Nechaj ju!” kričím mačičke, ktorá má sfarbenie umožňujúce byť nenápadnou v prírode. Ignoruje ma.
Žaba preskočila na cestu pri záhrade. Pretisla sa cez oko pletiva plotu. Mačička, s prebudeným loveckým pudom vybehla na plot ako blesk. Zoskočila z plotu, počítam, že rovno na žabu. Malá a nežná na výzor, povahou divoká šelma. Ani žaba nie je nevinný rozprávkový tvor z básne Žabiatko, ktorú napísala Ľudmila Podjavorinská.
Nechám ich. Robia, čo im velia prírodné zákony. Kde je náš psík, že sa nepridal? V spolupráci s mačičkou by už bola žaba ulovená. Spolu ulovia na záhrade hocičo, vtáka, veľkého chrobáka roháča, myš a iné. Dobre sa znášajú, majú jeden rok, hrajú sa a lovia. Kým nepokosíme a tráva je vysoká, sú nenápadní. Prírodné tvory často prežijú aj kruté príbehy, končiace smrťou. Nech sa zabavia, kým žijú a sú mladí!
