S úctou som sa dotkla knihy, ktorá bola na prvý pohľad v mnohých rukách. Asi naposledy v mojich, keď som bola malá.
Afrika snov. Áno, túto knihu som veľmi veľakrát prelistovala, trošku čítala, ale bola som malá, preto som pozerala hlavne obrázky. Očarili ma, Afrika ma uchvátila, uniesla, snívala som o nej. Celé roky som snívala o Afrike. Vydali ju v r. 1953.
Dvaja mladí cestovatelia, čerství inžinieri, ktorí mali blízko k autám, k motorizmu, sadli do auta a vyrazili do sveta.
Znie to dobre, ale nešlo to tak ľahko. Bol rok 1947, dva roky po 2. svetovej vojne. Prežívali sa veľké zmeny. Menili sa hranice štátov, pred vojnou, aj po vojne a nebol to prijaté v pokoji a bez problémov. Svet bol chudobný a predpokladám, že rany po vojne boli nezahojené. Len tak si niekam vycestovať do cudziny, cez hranice sa asi nesmelo.
Ako sa podarilo dvom mladým mužom získať toľko dôvery, že im dali k dispozícii nový model Tatra 87, neviem zistiť, ale stalo sa.
V ich prvej, spoločne napísanej knihe nás zoznamujú s Afrikou, ktorú pomaly spoznávali a zdokumentovali, napísali a fotili. Je to svedectvo o svete, ktorý bol a už nie je a ani uveriteľný sa nám nezdá.
Zoznámme sa s Jiří Hanzelkom a Miroslavom Zikmundom. Oni sa spoznali na vysokej škole, ale Hitler sa rozhodol zatvoriť české vysoké školy a mládež presunúť na nútené práce, väčšinu do Nemecka. V štúdiu mohli pokračovať až po vojne a ukončili ju až v r. 1946. Ostali priatelia a stali sa z nich inžinieri.
Jiří Hanzelka nar. 24.12.19210 Miroslav Zikmund nar.14.2.1919
Obidvaja mali blízko k strojom, Hanzelkov otec bol vývojár v automobilke a Zikmundov strojvodca. Zikmund už 16 ročný podnikol dlhšiu cestu s bratom a s kamarátom na Podkarpatskú Rus, ktorá bola vtedy súčasťou Československa, teda mal už skúsenosti.
Ich cesta začala v Prahe, cez južné Francúzsko prešli do Casablanky, odtiaľ po severnom pobreží Afriky cez Maroko, Alžír, Tunis, Tripolis, do Egypta. Prešli mestami Alexandria, Káhira, Port Said, popri Níle do Sudánu a Eritrei.
Po súši
Aj po vode
Cestovatelia si museli so všetkým sami poradiť, aj s pieskom púšte, aj s motorom, aj s poruchami
Miroslav Zikmund fotí pyramídu v Egypte, vraj prenocovali na vrchole Cheopsovej pyramídy
Jiří Hanzelka na oslíkovi, vtedy to bol bežný dopravný prostriedok
Hanzelka a Zikmund a slávny automobil Tatra 87
Totuto cestou propagovali automobilku, aj Československo. Mali poverenie brať objednávky na vozidlo, na ktorom jazdili. Objednávky boli platné, automobilka vyrobila potrebné množstvá a tatrovky vyvážali do celého sveta.
Všímali si život v Afrike, mestá, prírodu, domorodé obyvateľstvo. Fotili ich, život, prácu, exotické zvláštnosti. Písali aj o politických pomeroch a koloniálnej praktike, a to čo napísali bolo poplatné dobe. Pravdaže, inakšie to ani byť nemôže.
Africká kráska, kreslená, maľovaná, ale v knihe boli aj neuveriteľné fotografie, autentických obyvateľov z afrického vidieka, ktorí nenosili oblečenie, iba ozdoby na holom tele, na krku, rukách a nohách, čo Európanov dosť šokovalo a navyše v rukách mali oštep. Vyzerali nebezpečne.
Fotografie sú v dobrej kvalite, cestovatelia nemali so sebou, fotografov, alebo automechanikov, pomocníkov, pri ťažkých prechodov, so všetkým si museli pomôcť sami dvaja.
Obrazové dokumenty sú dôkazom o stratenej dobe, osudoch, o svete od ktorého nás delí viac ako 70 rokov. Tú dobu je pre nás možno ťažké pochopiť a je neuveriteľné, za akých podmienok prešli Afrikou dvaja mladí cestovatelia.
Aj Československo bolo vtedy iné, ale Afrika, to bol celkom iný svet.
Do vlasti sa vrátili v r. 1950.
Mali pred sebou veľkú úlohu, zo získaného materiálu vytvoriť pútavé knihy. Priebežne, počas trvania dlhej cesty prispievali do novín, časopisov, do kín. Občania Československa 3,5 rokov sledovali a videli v kinách zábery z exotickej Afriky. Hanzelka a Zikmund získavali uznanie. Ľudia ich poznali a obdivovali.
Mali vymyslenú už ďalšiu cestu, ktorá bola ešte lepšie pripravená, dlhšia, zložitejšia. Ale nepredbiehajme!
Mladí muži si musia založiť rodiny. Oženia sa narodia sa im synovia a Hanzelkovi aj dcéra. Spolu píšu knihy o svojich cestách a kúpia si domy v Zlíne.
Jirka Hanzelka v tomto kraji mal korene, jeho rodičia tu žili, otec bol robotník v automobilke v Kopřivnici v Moravskosliezskom regióne. Potom bol vývojár a príležitostne aj spolujazdec vtedy známeho automobilového pretekára. Jeho syn Jirka zrejme mal ponuku, aby sa usadil v najväčšom meste v regióne. Vtedy sa volalo Gotwaldov, teraz Zlín. So Zikmundom sa dohodli usadiť sa tam sa, kúpili si vily a spolu napísali z obidvoch ciest 22 kníh, natočili 4 filmy a veľa dokumentov. Zikmund v tej vile ostal na veľmi dlhý čas, teraz je z nej verejná knižnica, ostali tam všetky ich knihy aj pôvodný nábytok.
Hanzelka sa musel presťahovať do Prahy, manželka ochorela a bola často v nemocnici, mala rakovinu. V Prahe už bývali vtedy aj rodičia Hanzelkovci, starali sa o vnúčatá. Vilu v Zlíne Hanzelka daroval štátu, pod podmienkou, že tam budú detské jasle. Teraz je v tej budove detská liečebňa.
On potom býval v Zikmundovej vile, tam sa schádzali vzdelaní ľudia, vytvorili kruh priateľov, rozmýšľali nad druhou cestou a pripravovali ju.
Nie je ľahké opustiť ženu, deti, zase na dlhý čas. Ale takúto možnosť nemohli zahodiť a diaľka volala. Hanzelka a Zikmund boli stále mladí, chceli vydať ďalšie svedectvo o dobe, o ďalekých zemiach a o svete, ktorý sa pomaly, ale neustále mení.
