Kráľovná Katarína bola na svojom hrade. Bol to starý hrad, žila tam vo vyhnanstve so svojou malou dcérkou. Kráľ jej odkázal, že sa môže vrátiť, už neverí radcovmu ohováraniu. Rozmýšľala, že kým jej malá dcérka spinká, zbehne do údolia natrhať ovocie. Na starom hrade mali málo jedla. Verný rytier Janko išiel s ňou. Vyliezol na strom, mocne zatriasol a ona zbierala popadané ovocie.
Vtom ju chytila niečia ruka okolo pása a druhou rukou zapchala ústa, nestihla skríknuť. Neznámy ju zdvihol a utekal s ňou za stromy. Tam stál krytý koč. Kráľovnú sotil do koča, aj on sám naskočil. Koč sa pohol a mizol v diaľke. Uháňal veľkou rýchlosťou. Bol to koč, ktorý videla z kopca. Verný rytier ani nezbadal, že ju uniesli.
Koč hrkotal, kone dupotali, robili hrozný hluk. Doďaleka ich bolo počuť.
Zrazu sa kone začali vzpínať. Neľudský rev, hukot, dunenie. Zo Šarkanieho kopca sa vyplazila obluda. Starý drak sa vždy nahneval, keď rušili jeho pokoj. Zrúkol, vychrlil oheň a chvostom šibol na cestu. Koč sa rozbil na márne kúsky. Kráľovná vyletela do koruny stromu a omdlela. Kone utiekli a únoscovia ušli. Ostalo ticho. Šarkan sa unavený stiahol do brlohu, ľahol si a zaspal.
Čo bolo ďalej? Katarína sa prebrala a zliezla zo stromu. Omámená sa pohla po ceste, ktorú nepoznala. Bola to nepoužívaná cesta, miestami sa úplne strácala. Priviedla ju k zrúcanine starého hradu. Okolo neho rástli stromy a kríky, iba strecha veže trochu vyčnievala. Prešla zrúcaninou, veža bola možno obývateľná, ale mala zavalený vchod. Kráľovná našla puklinu v múre a prepchala sa.
Celá bola doškriabaná, šaty mala dotrhané. Ruky mala od hliny, vlasy strapaté. Rozplakala sa. Katka sa naozaj rozplakala, prežívala dej, ale vráťme sa do rozprávky.
Vo veži bolo šero a trochu sa bála. Oči privykli a videla schody. Celé boli špinavé a zo škár rástla burina, ale dalo sa po nich vyjsť. Vošla do chodby, kde bolo viacero dverí. Zaradom ich skúšala otvoriť, ale nedali sa. Až na jedny. Boli vyrezávané, pekné, otvorili sa len toľko, aby prešlo jej štíhle telo.
V izbe bolo prítmie. Po oknách sa popínal brečtan. Zvonka boli okná skoro celé prikryté. Vošla do ďalšej izby a ostala stáť ako očarená. Bola prekrásna. Svetlá, čistá, nádherne zariadená. Steny boli potiahnuté žltým brokátom. Nemohla odtrhnúť zrak, od toľkej krásy. Potom si všimla prestretý stôl. Na bielom obruse boli taniere so zlatým krajom. Z jedla sa parilo. V krištáľovom pohári bolo niečo na pitie.
Tu na mňa čakali, pomyslela si. Sadla si ku stolu a tešilo ju, že je dosť jedla aj pre jej malú dcérku, aj pre rytiera Janka, určite ju nájdu. Načiahla sa za jedlom, ale mala špinavé ruky. Zbadala otvorené dvere do kúpeľne s priesvitným umývadlom a čistou, voňavou vodou. Umyla si ruky a tvár. Aj čisté šaty boli pre ňu pripravené. Vďačne sa obliekla a sadla si k stolu. Mala na pamäti, že jedlo je pre troch, ale už nevedela, pre koho. Chvíľu jej mátalo v hlave, že niekoho čaká, ale myšlienka odletela. Tá voňavá voda...
Katka, volala na ňu stará mama. Bežala pomáhať a rozprávka sa skončila.
