Bitka bola pred 500 rokmi, odohrávala sa na rovine pri meste Moháč a trvala necelé dve hodiny.
Uhorské kráľovské vojsko viedol mladý kráľ Ľudovít II. Jagelovský. Disponoval s vojskom o počte 25 tisíc mužov, ktorí neboli jednotní a nemali rovnaký výcvik. Stáli proti výrazne väčšej, silnejšej osmanskej armáde, mala turecké jadro a zapojené boli aj divoké kmene z Ázie a z častí Afriky. Armáde velil sultán Sulejman Nádherný. Bohatý panovník, sebavedomý s modernými delami a strelcami.
Mladý kráľ maj len 20 rokov, už v detskom veku vládol Uhorsku a Čechám, krajiny boli mále jednotné a neboli na vojnu pripravené.
Kráľ pri Moháči zahynul. Nie v boji, ale pri úteku, potupne sa utopil v potoku. Uhorské vojsko zvolilo nesprávnu taktiku otvoreného boja na teréne, kde ich bolo zďaleka vidieť v pestrom, výrazne farebnom oblečení. Nemohlo čeliť presile mužov a osmanským delám.
Dôsledok tejto bitky bol rozpad Uhorska na tri časti a koniec stredoveku v našich končinách a bezvládie.
Osmani obsadili stred Európy na veľa rokov, ale do severných časti súčasného Slovenska nešli. Hory, kopce, ťažký terén Vysokých a Nízkych Tatier a iných krásnych končiarov nenadchlo bojovníkov a jazdcom neumožňovalo v takom teréne bojovať.
Kráľovstvo Uhorské sa presunulo postupne na sever, novým hlavným mestom sa stal Prešporok, Presburg, terajšia Bratislava. V r. 1536 presunuli aj štátnu správu.
Mesto sa stalo korunovačným mestom, korunovali tu 11 kráľov, medzi nimi bola kráľovná Mária Terézia. Žena, ktorá sa stala hlavou kráľovstva a korunovali ju v Dóme sv. Martina, má na veži veľkú zlatú korunu.
Trnava sa stala náboženským centrom a slovenské mestá opevňovali, napríklad Nové Zámky. Postavili aj vysoké pevné kláštory, napr. Hronský Beňadik. Namiesto drevených hradov postavili veľké kamenné hrady ako bolo Fiľakovo, Krupina, Modrý Kameň, staré pamätníky inej doby. Tvorili nárazníkovú zónu, mali strategický význam. Chránili banské mestá Banskú Štiavnicu, Banskú Bystricu, Kremnicu, ktoré získavali drahé kovy, zlato, striebro, meď, potrebné pre financovanie bojov.
Týmto činom sme v súčasnosti.
Staré mestá, hrady, zámky pretrvali, obyvateľstvo prežilo, hoci veľmi ťažko. Podmienky spolužitia domáceho obyvateľstva s novými obyvateľmi, vojakmi na hradoch, kupcov, predajcov, a iných rôznych povolaní v podhradí bolo ťažké. Noví ľudia boli výrazne iného vzhľadu, vierovyznania, zvykov, návykov. Mali iné požiadavky na jedlo, poľnohospodárske plodiny, bývanie, oblečenie, úplne na všetko. Bolo ťažké zosúladiť ich s domácim obyvateľstvom.
A predsa sa stalo.
Fiľakovský hrad a podhradie 39 rokov obývali Osmani, 3000 bojovníkov turko-tatárského pôvodu žili na hrade, pod hradom. Usadili sa, priženili a prispôsobili. Keď vojsko muselo opustiť hrad, 300 mužov ostalo, lebo mali rodinu, deti, vnúčatá s domácimi ženami. Doteraz sa vynoria mladí ľudia iného výzoru, ako dedičstvo bitky pri Moháči. Viem to potvrdiť, aj v našej rodine sú.
