Televízia poslednú dobu ukazuje, ako rodičia, prípadne starí rodičia ukrývajú do kríkov čokoládového zajačika zabaleného v pozlátku a potom nabádajú dieťa, aby ho hľadalo a našlo. Potom je radosť preveliká, všetci sa usmievajú, smejú.
Dobre, Američania vymysleli a a my všetko cudzie ochotne preberáme, ako keby sme nemali svoje vlastné. Toto ma nahnevalo. Pobádajú Slovákov, aby kupovali čokoládových zajacov zabalených v zlate, lebo prichádza komerčne úspešný sviatok.
Pred pár dňami som celkom náhodne zapla telku, keď odborníčka na staré časy a staré zvyky, pani Nádaská, (opravte ma ak som priezvisko prepočula a poplietla), hovorila o týchto starých zvykoch.
Dozvedela som sa, že okrem oblievačky a šibania žien, šľachta v strednej Európe, vo vtedajšom Uhorsku, čiže na Slovensku a v Maďarsku mala aj svoje iné zvyky, ako mali dedinčania na svojich dedinkách.
Na veľkonočné sviatky šľachta pre svoje ratolesti ukryla vo svojich parkoch pred kaštieľmi dobroty, darčeky, ktoré sa vtedy dávali deťom. Deti sa tešili , dobrôtky našli a celá udalosť prebehla slušne a vychovane, dá sa povedať veľkopansky.
Myslím že šľachtičné by si nikto z rodiny nedovolil šibať a obliať a ešte aj bežať iné príbuzné si takto divoko uctiť, aj keby bol náhodou pod parou. Asi to bol dedinský zvyk poddaných. Ten sa nám výrazne zachoval, muži ho majú radi. Musím povedať, že pani Nádaská pripomínala, že pošibanie má byť symbolické a postriekanie voňavou vodou, aby sa uchovala krása a sviežosť ženy.
Ten šľachtický zvyk skrytých darčekov v kríku sa u nás vynára a praktizuje pár rokov. Ale tým, že veľká časť nášho obyvateľstva nemá park, ani záhradu, neriskli by, že ukryté čokoládové zajačiky by našli chudobné deti, ktoré sa hrabú v kríkoch. Zajačika v zlatom papieri by rýchle a zďaleka uvideli a uchmatli by ho pre nosom dieťaťa, komu to bolo určené. Ale pripúšťam, že ľudia sú vynachádzaví a našli spôsob, ako uskutočniť túto skrývačku, preto uznávam, že nie je to zlý zvyk, zachovajme ho.
Ešte mám nápad, že divoké behanie s korbáčom a šibanie hlava nehlava, možno zadok nezadok, lýtka nelýtka, by sa mal zjemniť. Ja viem, veľkonočný pondelok je sviatok mužov a kedy si majú vypiť ak nie na svoj sviatok. Rozumiem tomu, ale aj tak by som navrhovala, aby s mužmi chodil nejaký triezvy dozor. Vlastne ani toto nie je dobrý nápad.
Pamätám si, že raz na veľkonočný pondelok k nám pribehlo decko, zvonilo, kričalo, že teta poďte k nám, váš ujo spadol zo stoličky!
No toto, môj slušný vzdelaný manžel, v okuliaroch so zlatým rámom spadol zo stoličky? Idem, bežím, pomôžem!
Pomôžem ti miláčik!
Vysvitlo, že mali starodávnu stoličku na troch nohách, na ktorých vedel sedieť len šuster, teda obuvník a tú si zvolil na sedenie môj muž. Ani keby som tam s ním bola, nepomohlo by to, lebo trojnohé stoličky som nepoznala a nerozoznala by som hroziaci pád, neupozornila by som ho. A potom, on si aj tak sadal, kam chcel, darmo by som upozorňovala, varovala. Muži sú páni tvorstva, sami sa rozhodujú, my ženy im nechceme brániť v ich slobodnom konaní.
Prajem vám veselú Veľkú noc!
