„Dievčatko, dovolíš na slovíčko? Ty ma nepoznáš, ja som tvoj starý otec, Ferko Husár,“ povedal starý muž a vystrel k nej ruky.
Ona sa ho zľakla, bol zarastený, zanedbaný, chcela sa mu vyhnúť, ale už sa nedalo. Mozgom jej prebehla akási elektrina a ju začalo mykať, vedela, že ide mať záchvat. Chcela sa chytiť, aby nespadla, ale on ruky odtiahol. Zľakol sa, čo to dievča robí? Ona padala a on stál ako soľný stĺp.
„Tak sa ma zľakla?“ rozmýšľal. „Čo mám urobiť?“
Nemôže ju nechať na zemi. Zdvihol ju na ruky, bola ľahučká ako dieťa. „Koľko môže mať rokov?“ rozmýšľal. Adka, dcéra, má štyridsať, tak toto dievča by mohlo mať šestnásť. Niekam ju musí posadiť. Pozrel na kostol, starobylé pootvorené dvere. Položí ju a ujde.
Nie, to by neurobil. Nikoho by nenechal bez pomoci. Niesol ju na rukách, vošiel do kostola a rozhliadol sa. Tu sa sobášil s Aničkou. To bolo krásne, najkrajšie v živote. Pozrel sa na starobylé kostolné lavice a usúdil, že najlepšie bude sadnúť si a posadiť ju na kolená. Sedela opretá o neho, so zaklonenou hlavou, nehýbala sa.
Pozerala do neba, do stropu, ktorý bol namaľovaný ako nebo. Do neba sa vznášali postavy v starobylom rúchu, ktoré sa emotívne vlnilo. Aj tváre vykazovali známky rozrušenia. Jasné, vystupujú na nebesia. Barokový maliar použil všetky odtiene letného neba. Bolo to krásne.
Nehýbala sa, bál sa o ňu. Pomechrila sa a on s úľavou sa spýtal, či už je lepšie.
,,Lepšie, o chvíľu to prejde,” povedala.
„Tak si sa ma zľakla?“
„Ja neviem,“ povedala bezmocne. „Mávam záchvaty.“ Potom povedala, že už je jej lepšie a pôjde.
„Odprevadím ťa, chcem sa stretnúť s Adkou.“
„Ona nebude chcieť.“
„Mával som ju rád.“ Ona to vidí inakšie, pomyslela si. Potom jej došlo, že toto je príležitosť na zmierenie.
„Tak, poďme, chyťte ma pod pazuchy, ja už hádam nebudem mať záchvat. Už som dávno nemala. Celé mesiace.“
„Tento som spôsobil ja?” Bezradne podvihla plecia.
„Bola si s tým u doktora?“
„Bola.“
„A nevedia?“
„Nevedia.“ Téma bola vyčerpaná. Cesta trvala dosť dlho, po záchvate bola slabá.
„Mama, mama,“ kričal Maťko, lebo videl z okna, že ide sestra. Ledva nohy vlečie a cudzí muž ju podopiera.
„Čo sa stalo,“ kričala mamina, od ľaku jej preskakoval hlas a bežala z celej sily.
„Mala záchvat,“ povedal cudzí muž, „tak ti ju vediem, Adka.“
„Ďakujem pekne,“ povedala a prevzala si dcérku. Vynoril sa tatino s vyplašenými očami.
„Ďakujem vám pekne, že ste sa o našu dcérku postarali. Poďte ďalej!“ viedol ho do domu. ,,Rád by som vás niečím ponúkol. Hádam neohrdnete?“ Ferko nerozhodne postával.
„Adka nepríde?“
„Príde.“
„Ja som...“
„Ja viem, pán Husár, kto ste.“ Ferko nepovedal nič, postával.
„S ňou by som chcel pár slov.“
„Neviem, či bude chcieť.“ Stáli, už sa nezhovárali. Jožkovi bolo ľúto starého muža, vyzeral staro a zanedbane.
„Nech sa páči, posaďte sa u nás.“ Položil na stôl dva poháriky a nalial. „Pripijeme si na privítanie, pán Husár, chyťte si pohár.“ Štrngli si a vypili postojačky. „Na zdravie,“ povedal Ferko, ale uvedomil si, že dievča nie je zdravé, keď tak odpadla. „Na jej zdravie.“
„Na jej zdravie,“ zopakoval tatino a s ľútosťou si pomyslel, že záchvaty sú späť. Nemala záchvat celé mesiace. Veľmi dúfali, že sú preč.
„Spadla na zem, tak som ju zaniesol do kostola. Posadil som si ju na kolená. Ako Adku, keď bola malá,“ hovoril neisto, habkavo. Vyzeral unavený a vystresovaný. „Zľakol som sa.“
„Máva záchvaty.“
„Viem, povedala mi. Nechcel som ju tam nechať.“
„Ďakujeme pekne, že ste sa o ňu postarali.“
„Nenechal by som ju bez pomoci,“ hovoril, hoci jeho prvá myšlienka bola, že ujde.
Vošla Adka. Nesúhlasne sa pozrela na manžela a nevítaného hosťa. Tohto muža ona aj na ulici obišla a manžel si s oplanom pripíja. Starý muž pozrel sa na Adku.
„Nemohol som ju tam nechať.“
„Ďakujem, že ste sa o ňu postarali.“
„Adka, dcéra moja, nevykaj mi. Ja som si prišiel pýtať odpustenie. Vo veľkonočnom čase si ľudia odpúšťajú. Veľmi som sa previnil, odpusť mi.“ Nedívala sa na neho. „Ublížil som tebe aj mojej Aničke,“ hovoril ticho, a tiež sa nedíval na ňu iba do zeme.
„Ublížili ste a teraz sa nehanbíte sem prísť a postaviť sa pred moju tvár.“
„Ublížil som, teraz mi to život vracia.“
„Mama pre vás ochorela.“
„Ochorela. Je mi ľúto.“
„Čo vám je ľúto, že ste ju zabili? To vám je ľúto?“
„Choroba ju zabila, rakovina.“
„Pre vás ochorela, vy ste ju zabili,“ kričala na neho. Jožko podišiel k nej, objal ju, tíšil.
„No tak, miláčik, nekrič, postaral sa nám o dcérku, nenechal ju na zemi.“ Adka sa pozrela na muža.
„Za to som mu vďačná, ale nemal sem chodiť, jatriť rany.“ Jožko ju hladkal po ramene a ticho jej dohováral, že ak ju doviedol, tak musel prísť.
„On nás surovo vyhodil a teraz má tú drzosť stáť tu a pýtať odpustenie.“
„Odpúšťať treba,“ povedal Jožko zmierlivo a držal ju v objatí, utišujúco hladkal. Pribehol aj Maťko, objal ich oboch naraz.
„Mamička moja, nekrič, prosím ťa, ja sa bojím. Odpusť mu, veď mi ho nepoznáme!“
„Toto je tvoj starý otec, ktorý opustil starú mamu. Maťko, ona z toho umrela, ako mu môžem odpustiť?“
„Odpúšťanie je kresťanský čin. Odpusť mi dcérka! Mňa už dosť potrestal život,“ povedal Ferko a bolo mu neskutočne ľúto. Bál sa, že sa rozplače, zosmiešni.
Z izby prišla aj dcérka, na roztrasených nohách sa pridala k Maťkovi a obaja objímali rodičov.
„Mamička, prišiel čas odpustiť,“ povedala aj ona. Mamina sa k nej prekvapene otočila a povedala, že dostane záchvat. Ale ona povedala, že záchvat dostane z tohto trápenia. ,,Prišiel čas odpustiť,“ zopakovala. Pobozkala ju na tvár, aj Maťo ju pobozkal.
„Miláčik, ty vieš, že ťa veľmi ľúbim,“ povedal tatino a tiež ju pobozkal. „Nemôže sa celý život prežiť a zomrieť bez odpustenia. Prišiel čas odpustiť.“ Jemne ju otočil k otcovi a povedal jej aby mu podala ruku. Adka sa otočila k otcovi, konečne sa pozrela na neho a teraz jej naozaj srdce stislo. Tento zničený, starý muž je jej krásny otec? Fešák Ferko Husár. Teda ho život naozaj riadne potrestal. Čo sa mu stalo? Je chorý?
Podala mu ruku, potom ho váhavo objala.
„Odpustiť môžem, zabudnúť sa nedá a nesmie,“ povedala.
„Ďakujem ti Adka, že mi odpúšťaš. Za to ti ďakujem. Že zabudnúť sa nedá, to chápem. Ani ja neviem zabudnúť na Aničku, ani na krivdu, ktorú som spôsobil. Ju som ľúbil najviac zo všetkých. Bola moja prvá láska. Najväčšia láska. Ako som tak mohol prísť o rozum, to už teraz nikto nevie pochopiť a ani ja. Cítim, že to, čo mi život nakladá si zaslúžim.“
Trošku sa mu hlava motala. „Mal by som ísť.“
„Nie, len si sadnite pán Husár,“ povedal Jožko. Aj Adka pritakala, aby si sadol. „Aby si nám neodniesol spanie.“
Ferko sa posadil, lebo stáť už nevládal. Dnes toho bolo veľa. Omdleté dievča, zľaknutie, kostol, dlhá cesta k dcére, až sem na koniec mesta do vinice. Spomienka na Aničku, na ich sobáš v kostole, aká bola krásna v bielych šatách. Ako ju mal veľmi rád. Tá chvíľa, keď sa všetko pokazilo mu nebola jasná. Ako to mohol dopustiť, alebo iné?
„Otec, najedz sa s nami, ideme obedovať.“
Posadali si k stolu, Adka naberala nedeľnú polievku. Túto mával rád, petržlenová vňať pekne plávala na polievke. Ale nedokázala mu to povedať.
„Rezancová s vňaťou, túto som mával rád,“ povedal a čakal, kým začnú jesť.
„Dobrú chuť,“ povedal Jožko.
„Dobrú chuť,“ odpovedali všetci pri stole. Po takom citovom vypätí dobre padla chutná, teplá polievka.
„Takúto som už dávno nejedol.“ Pozrela na neho, ako dychtivo sa pustil do polievky. Čo, hádam týždeň nejedol? Ale naozaj vyzerá tak. Vychudnutý, zostarnutý, neoholený. Žena mu nenavarí? Tá jeho mladá žena... Opustila ho?
Manžel má pravdu, na staré krivdy sa nemá spomínať. Nosiť v sebe zlé myšlienky škodí každému. Treba vyhnať z hlavy a duše každé zlo, ktoré sme doteraz nosili v sebe. Z takých myšlienok sú choroby, možno aj rakovina. Alebo iné choroby. A záchvat ich dcérky, toto veľké trápenie, nakoniec pomohlo k rodinnému zmiereniu a odpusteniu.
,,Otec, príď k nám aj zajtra! Príď každý deň!" On sa iba vďačne pozrel na dcéru.
