Volala sa Boža. Deti sa jej smiali, že je ryšavá a ona sa hneď bila. Mohli sme byť šiestačky. Bola nervák a bitkárka, mala krátku zápalnú šnúru, rýchlo vybuchla. Nikto s ňou nechcel sedieť, bola konfliktná, vymeškávala vyučovanie, bývala nevyspatá a zle sa učila. Mne jej bolo ľúto, tak som si k nej prvého septembra sadla a už to tak ostalo. Celkom sme spolu vychádzali. Aj ja som bola chudá, ale naopak, nízka. Patrila som medzi najmenšie dievčatá.
Raz, ako som si vykračovala po vyučovaní domov, objavila sa pri mne.
“Kade chodíš na hrad?”
Naša škola bola pod hradom a ja som bývala takmer na hradnej skale.
“Chceš, ukážem ti,” povedala som a chytila som ju za ruku. Stúpali sme hore po hradnej skale, predierali sme sa kríkmi. Dychčali sme hore hradným kopcom.
“Sú tu nejaké skrýše?”
“Vraj sú, ja som nikdy skrýše nehľadala,” povedala som, ale dohodli sme sa, že teraz sa po nejakých pozrieme.
Chodili sme okolo zrúcaných hradných múrov, hľadali sme diery, skrýšu, tajnú chodbu. Vymýšľali sme si katastrofické scenáre a báli sme sa, ale napriek tomu sme sa uchechtávali. Pri hranatej Bebekovej veži sme si sadli.
“Ty si ku mne dobrá. Hráš sa so mnou a nevysmievaš sa mi.”
“Veď si to tak neber! Povedia ti Ryška, to nie až také zlé. Mňa volajú Kráľovná komárov a nehnevám sa,” povedala som.
“Keď ty si taká chudá,” povedala Boža.
“Však?” smiala som sa. Aj Boža sa smiala a nakoniec sme sa smiali nahlas, plieskali sme sa po stehnách a nie a nie prestať.
“Boža,” ozval sa chlapčenský hlas.
“Piťo, brat môj,” vyskočila Boža. Vrhla sa na brata a objímala ho. “Predsa som ťa našla. Ja som vedela, že tu budeš,” hovorila mu celá šťastná. “Tu si spal? Prečo si ušiel z domu?”
“Veď vieš,” povedal Piťo a díval sa do zeme. “Ukážem vám skrýšu.”
Išli sme kúsok popri zrúcaných múroch. Zrazu bola nenápadná diera v zrúcanine.
“Aha, tuto, poďte za mnou,” povedal odhrnul vysokú burinu, ktorá zakrývala vchod pod hradby. Vliezol po štyroch a museli sme istú chvíľu tak liezť. Potom sa tunel rozšíril na normálnu nízku chodbu. Išli sme zohnutí, pod zemou bolo horúco a zlý vzduch. Pocítila som hroznú úzkosť. Chcela som ujsť, ale nedalo sa. Predo mnou Piťo, za mnou Boža. Ani dopredu, ani dozadu. Nad nami skala, pod nami skala. Ja nemôžem.
“Nemôžem dýchať,” povedala som utrápeným hlasom.
Nikto nereagoval.
“Nemôžem dýchať, musím ísť von,” hovorila som v úplnej panike.
“Obráťme sa,” povedal Piťo.
Pomaly sme sa vrátili. Sadli sme si do trávy. Boli sme červení, spotení a špinavý, zamazaný od žltohnedej hliny a oškretí od pieskovcovej skaly. Sedeli sme a dychčali. Boža sa pýtala brata, či chodba niekam vedie. Nie, nevedie, je zavalená, povedal Piťo, ale na konci chodby, odniekaľ prúdi čerstvý vzduch.
“Stará mama raz povedala, že z hradu viedla tajná chodba, po ktorej chodil kapitán hradu na muránsky hrad za Muránskou Venušou.
“Volala sa Venuša?” opýtala sa Boža.
“Nie, iba ju tak prezývali. Volal sa Mária Séčiová.”
“Prezývali ju? Chudera. A za čo?” ľútostivo sa pýtala Boža.
“Že bola krásna. Venuša je bohyňa lásky a krásy,” rozprávala som to čo som počula od starej mamy.
“Aj ja chcem byť bohyňa lásky,” povedala.
“A krásy,” doplnila som ju.
“A krásy,” zopakovala Boža a svietili jej oči.
“Budeš,” prisľúbila som jej. Chcela som jej dožičiť, keď sa jej deti vysmievajú, aby mala nádej, že sa to raz zmení.
A veru, stalo sa.
Prešlo pár rokov a ona dozrela do krásy. Neviem, až do akej miery, lebo nás akosi rozdelil život, ja som ju viackrát nestretla. Na druhý školský rok sme neboli spolu v triede. Dokonca musela byť v inej budove, netuším, ako to bolo, alebo si to iba nepamätám. Nie je vylúčené, že nepostúpila do vyššieho ročníka, lebo prepadla. Jej výsledky v škole neboli dobré.
V tom čase, kým nedostavali novú školu, mal každý ročník svoju budovu, každý rok sme sa učili v inej budove. Mesto vlastnilo niekoľko malých školských budov roztrúsených po meste. Potom, po deviatke, som odišla na strednú školu do Bratislavy a naozaj som ju viac nevidela. Neviem, na akú strednú školu išla a či vôbec išla, čo robila.
V to leto som prišla z brigády a stará mama sa tvárila zvláštne.
“Niečo ti poviem. Zomrela Boža, s ktorou si sedávala v škole. Už ju pochovali.”
Od údivu som ostala vydesená a zasiahnutá. Veď sme mali šestnásť rokov, ako môže človek v takom veku zomrieť? V duchu som videla jej pehavú, detskú tvár.
“Čo sa jej stalo?”
Stará mama sa ošívala, začala veľmi zoširoka a tak som už vedela, že ide povedať niečo, čo mi nechce povedať, lebo si myslí, že to nie je vhodné pre uši mladého dievčaťa.
“Vieš, opustil ich otec, ešte ste chodili do školy, do budovy pod hradom, boli ste malé,” začala rozprávať stará mama. Hovorila o tom, že tá mama chcela zarobiť nejaké peniaze, aj nie najlepším spôsobom. Chodili k nej chlapi, platili jej. Syn to zle znášal a utekal z domu, mama ho bila, Boža sa ho zastávala a schytali obaja. Boli viacej bití, ako sýti. Až raz, sa chlapec nevrátil domov.
V obavách som čakala, čo sa dozviem.
“Keď Boža podrástla,” pomaly rozprávala stará mama o tom, že sa Boža začala páčiť chlapom, ktorí chodili k nim. Páčila sa viac, ako opitá mama a z toho vznikali konflikty. Mama si myslela, že ju nemá zatieniť, ale ak je to tak, treba to využiť. Nútila dcéru poskytovať také isté služby za peniaze, ako to robila ona. Boža kričala, plakala, ale vždy ju premohli a z toho bol krik, bitka, susedia zavolali políciu. Mama mala problém, ale polícia to riešila, zatiaľ, napomenutím.
Boža chcela ujsť a povedala mame, že na ňu všetko povie policajtom. Mama sa nahnevala, zobrala valček na cesto a udrelu ju. Vytryskla krv. Boža vraj jačala a zdvihla ruku na mamu. Tú chytil amok a čím viac krvi bolo, tým viac ju mlátila váľkom. Až kým susedia nevyvalilli dvere, ale dievča už bolo mŕtve.
Toto bol osud Boži, šetnásťročnej bohyni lásky. A krásy.
Na malé budovy školy pod hradom si spomínam, lebo presne v tej budove, kde sme boli šiestačky s Božou, som ja po rokoch, krátko po maturite, učila, ako nekvalifikovaná učiteľka výtvarného odboru na Ľudovej škole umenia. Vtedy som študovala externe. Vlastne som bola prvá učiteľka tamojšieho výtvarného odboru. Škola nám zakúpila stojany na maľovanie a my sme chodili maľovať na hrad, alebo na kopec, do vinice.
Deti odo mňa chytili nadšenie, ktoré bolo asi prenosné a nákazlivé. Vytvorili veľa dobrých prác, ktoré sme posielali na výstavy. Mali sme z toho veľkú radosť. Ale viete, ja som tú Božu stále videla sedieť v lavici, lebo tie staré lavice v triede nám ostali. V myšlienkach som videla jej pehavú tvár a žiariace oči.
