Pohľadnicu som našla doma medzi dokladmi. Zaujala ma veľkolepá zrúcanina hradu, ale ešte viac ma zaujal chlapček v popredí.
Opýtala som sa starej mamy, prečo máme pohľadnicu medzi dokladmi. Vieš, ten chlapček na pohľadnici je syn mojej najmladšej sestry. Zaujal fotografa natoľko, že ho zachytil do záberu na pohľadnicu.
Pozerala som na pohľadnicu, staré domy, chudobní ľudia, nedajú sa veľmi rozoznať, len dieťa je iné. Pekne oblečené, má čisté biele oblečenie, biely klobúčik, preto nezapadá do prostredia. Dávno som si všimla na starých fotkách, že pri chudobných ľuďoch deti sú ešte horšie oblečené. Malí chlapci bývajú bosí, špinaví a otrhaní.
Tento chlapček bol inakší.
Prosila som starú mamu, aby mi porozprávala ako to bolo. A ona sa pustila do rozprávania, ktoré som čiastočne poznala, ale nie celý. Príbeh od jednej chvíle sa odvíjal tak, že stará mama ho nepovažovala za vhodný pre moje detské uši, preto som o chlapčekovi v bielom nič nevedela.
Otec mojej starej mamy zomrel mladý na tuberkulózu. Ostali štyri deti, najmladšie dievčatko, Margitka mala sedem mesiacom. Chodiť ešte nevedela, detský kočík u nich bol neznámy pojem, dieťa museli na rukách nosiť.
Ich mama musela deň po pohrebe manžela nastúpiť na jeho pracovné miesto, kým ho iný neobsadí. Išla okopávať na cudzie vzdialené pole za mestom.
Funkciu matky, gazdinej a kuchárky v jednej osobe dostala najstaršia dcéra, deväť ročná Juliana.
Viac do školy nešla, ale veľmi bola hrdá, že má pekný rukopis a vie násobilku. Starala sa o malých súrodencov, vypravila ich do školy, uvarila teplý obed, sama sa naučila variť na vlastných omyloch, aby boli sýti. Zaniesla aj matke na vzdialené pole. Dbala aby súrodenci chodili do školy čistí, slušne oblečení a robili si úlohy. Všetko robila ako najlepšie vedela pre mamu a súrodencov.
Tým odbremenila matku, bez starosti a strachu o deti mohla pracovať, celý deň kopať, zarobiť peniaze potrebné na slušné živobytie.
Pýtate sa kde sú starí rodičia, ktorí by teraz mali rodine pomôcť?
Nijakých nepoznali. Rodičia ich otca nesúhlasili s výberom manželky, ktorá bola chudobná sirota, nemala rodičov a oni ju nechceli za nevestu. Odstrihli sa od syna a nepohlo sa v nich srdce, ani keď syn zomrel a zanechal štyri siroty, ktoré potrebovali pomoc.
Boli veľmi staromódni, tvrdohlaví a zaťatí.
Malá Juliana predčasne dospela a úlohu náhradnej matky zastávala zodpovedne. Matka usilovne okopávala, vždy si našla prácu a presvedčila majiteľov polí, že okopáva dobre, tak ako chlap a robila to až do smrti. Časom sa k nej pridali dve dcéry, chlapec sa vyučil za debnára, osamostatnil sa, oženil a mal veľa detí. Aj Juliana sa vydala, ale bola 1. svetová vojna, hneď aj ovdovela a vrátila sa k mame. Nemali zlý život, až...
Až keď Margitka mala šestnásť rokov a rozhodla sa, že ona okopávať nebude. Našla si prácu v továrni. Bola modrooká, pekná blondínka so širokým úsmevom v rodine, kde chýbalo všetko, aj úsmev.
Neprešlo veľa času a na Margitkinej štíhlej postave sa podozrivo začalo dvíhať brucho. Priznala sa, že na vine je majster z továrne.
Zúfalá matka chytila šnúru, ktorou vyťahovali cínové vedro s vodou z hlbokej kamennej studne. Vlhká šnúra zanechávala krvavé šrámy na mladom tele. Sestry ju bránili vlastným telom a už boli všetky tri krvavé, ale zúrivý amok matku neopúšťal.
Mama, zabijete nás!
Margitkine brucho a krvavé šrámy na troch sestrách neostali bez pozornosti, každý o tom hovoril.
V nedeľu, keď sa nechodí do práce a ani matka neokopávala vzdialené polia, sa v ich chudobnom domčeku objavil dobre oblečený, už nie mladý, ale zdvorilý pán. Priznal sa, že je majster v továrni a ak pani matka dovolí, on s manželkou by si adoptovali dieťa, ktoré sa narodí, lebo ich manželstvo je bezdetné.
Mama stála, dívala sa a hľadala slová. Potom poďakovala, ale ponuku odmietla. Dieťa, ktoré sa narodí vychovajú doma. Pán povedal, že má inú ponuku. Bude platiť na dieťa výživné, ak im dovolia stýkať sa s ním.
Túto ponuku matka prijala.
Narodil sa pekný, zlatovlasý chlapec a tri sestry sa o neho starali. Ich brat, ktorý už zarábal, kúpil šijací stroj najstaršej setre Juliane a povedal, že jej ďakuje za starostlivosť a možno šijací stroj jej pomôže k lepšiemu životu. Aj pomohol, sama sa naučila šiť, strihy robiť a najviac šila pre malého Ladislava, obliekali ho, bol ako malý princ.
Vyrástol na pekného a slušného chalana, s každým vychádzal dobre. Margitkine sestry sa vydali, odišli z domu, iba Margitka nie.
Ladislav už vtedy, keď bol nedospelý výrastok, bol veľmi pohľadný. Dcéry miestneho továrnika ho pozývali k nim do vily na čaj o piatej a aj na tanečných večierkoch bol vítaný. Bol obľúbený človek vo všeobecnosti a aj medzi dievčatami, ale časom si uvedomil, že tu sa za neho ani jedno dievča nevydá, ani tá najchudobnejšia. Rodičia nedovolia, on je spoločensky neprijateľný, bastard, nemanželské dieťa. Ako taký je vylúčený zo spoločnosti. Dokonca staré zákony Rakúsko-Uhorska to nariaďovali.
Musí odísť tam kde ho nikto nepozná.
Aj sa tak stalo, odišiel za hranice a vypracoval sa aj odborne aj spoločensky. Staré zákony proti bastardom dávno neplatili. Vzal si k sebe mamu, oženil sa, mal deti, stal sa z neho úspešný človek. Ani mame nič nechýbalo.
Všetko dobre dopadlo.
A možno nie.
Hoci sa svet zmenil, pekná Margitka sa nikdy nevydala. Bola to daň starosvetskému spoločenskému poriadku, ktorý neodpustil životný prešľap, ani nechcené previnenie. Aj keď starý zákon dávno zrušili, prežitok ostal. Takáto žena musela stále ostať vylúčená zo spoločnosti.
Nenašiel sa pre ňu manžel, priateľ. Od svojich šestnástich rokov celý svoj život prežila bez milého, ktorý by chcel s ňou spojiť život, nepoznala partnerskú lásku, ktorá uľahčuje život a krášli ho. O toto ona prišla.
