Napíšem príbeh jednej dievčinky a nie je to moja dcéra, ale dcérka mojej kamarátky.
Mala som priateľku ešte zo základnej školy, rozumeli sme si celé roky, jedna bez druhej sme sa nepohli, ale obidve sme sa vydali a život nás odvial do rôznych miest. Bývali sme ďaleko od seba, mali sme malé deti a stretli sme sa, len keď sme išli navštíviť rodičov. Naše priateľstvo sme si i tak udržali.
Boli sme na spoločnej dovolenke aj s deťmi, ale len raz. Potom sme si už len telefonovali a prežívali sme problémy tej druhej. Hovorili sme si všetko, radosti, starosti a z malých príbehov sa poskladal jeden neuveriteľný.
Jej dcéru prijali na vysokú školu. Tešila som sa s ňou. Kamarátka bola drobná, energická
žienka, jej dcéra bola tak isto malá a krehká. Dobré dievča, tiché, vážne, vychované.
Tá nebude na vysokej škole vyvádzať. Obidve sme si boli isté, že školuprežije v zdraví
a ukončí k spokojnosti rodičov.
Táto veta vám naznačuje, že nie vždy je to tak. V mladom veku ľudské mláďatá prejdú aj zradným obdobím. Niektoré sú na to predurčené rebelantskou povahou, iné nerozvážnosťou a ktovie čím ešte. Vždy sa niečo nájde.
Toto dievča malo krotké oči a poslušné srdiečko. Aj tak sa stalo niečo.
Neuveriteľné, jeden deň pricestovala moja priateľka, vravela, že na nákupy, ale videla som, že má niečo na srdci.
Vysypala svoje trápenie. Vraví, že nechce to nikomu povedať, lebo ľudia sú zloprajní a s radosťou si povedia, že tak jej treba, keď sa každému chválila a už si bola istá, že bude mať z nej inžinierku.
“Čo sa stalo, prečo si myslíš, že nebude inžinierka?” pýtam sa.
“Chce odísť zo školy.”
Nemôžem uveriť! Neprešiel ani prvý polrok a chce odísť. Škola sa jej zdá ťažká, až tak veľmi, že radšej hodí flintu do žita a ustúpi, ujde, zdrhne?
“Vôbec sa jej škola nezdá ťažká, ale zamilovala sa.”
“To sa stáva, popri zamilovanosti sa dá študovať.”
“Pravdaže, aj ja som bola zamilovaná počas celého štúdia a potom sme sa vzali,” vraví.
Nechcem nič hovoriť, ale ja som sa vydala ešte predtým, ako som začala chodiť na vysokú školu. Externe som študovala, porodila a doštudovala. Viem aké to je, keď má žena v kočíku dieťa, v prsiach mlieko a musí ísť skúšky skladať. Teraz to je o tom krehkom dievčatku. Neviem, čo dokáže zvládnuť.
Poradila som, aby jej príliš nebránila v rozhodnutiach, lebo vtedy si chce potomok, tým viac robiť po svojom. Možno to nebola dobrá rada, lebo dievča zo školy odišlo. Neviem kam šla, domov nešla.
Najbližšie mi priateľka telefonovala, že odišla s ním do severných Čiech. Doma sa ani neukázala, nemala na ňu už žiadny vplyv. Do telefónu darmo zakazuješ, vychovávaš, takto názor nezaberá. Na dievča vplýval iba názor toho spolužiaka. Ten jej tak poplietol hlavu, že maminé slová neboli nič platné.
“Odišla k nemu?”
“Ale kdeže! On vedel o nejakej, kvázi pravekej osade, pri kúpeľoch Teplice v severných Čechách, kde jedia len to, čo si vypestujú, bývajú v takom, čo si sami stlčú, oblečenie tak isto sami vyrábajú z prírodných zdrojov a zuby si čistia popolom.”
Popolom. Dívali sme sa na seba. Mňa napínalo, veľmi som sa musela premáhať. To musí byť veľká láska, keď si kvôli nemu umýva zuby popolom. Tam matka nič nezmôže.
Vravím jej, že toto je taký extrém, že ani najväčšia láska ju v osade navždy neudrží.
“Prehrmí to a ona sa vráti domov. Stačí počkať.”
Stačilo by počkať, ale ktorá matka by čakala so založenými rukami a nič nespravila na záchranu svojho dieťaťa. Presvedčila manžela, aby naštartoval auto, zobral mapu a našli pravekú osadu.
Dala sa nájsť, boli osadené pekne vymaľované smerovky, kvôli nemeckým turistom, ktorí tam chodili húfom. Aj moja kamarátka priznala, že to čo videli v osade ich zaujalo a bolo by aj očarilo a nadchlo, keby tam nevideli vlastnú, chudučkú dcéru, ktorú celý život ochraňovala, ako drhne na poli, bez moderných pracovných nástrojov. V pote tváre dorába chlieb každodenný, ako káže Biblia a vlastne ešte primitívnejšie, tak ako naozajstný pračlovek.
Videli ste zapaľovať oheň po starom, trením? Je to drina a to ešte nezačala práca. Tam bol drinou aj ten najjednoduchší úkon. Dievča, ktorému nedali doma ani vysávať, lebo vysavač je ťažký a zlomilo by ju to, drela s primitívnymi nástrojmi, aj bez nástrojov. Pre lásku.
Išli za primátorom mesta, že prečo dovolí deťom, tam takto žiť.
“Pani, ona je dospelá!”
Je to pravda, úrady nemajú prečo zasahovať, navyše, keď od štátu na osadu poberajú príspevok a nemeckí turisti sú finančným prínosom pre región. A v konečnom dôsledku nikto tam nie je nasilu. Žijú takto dobrovoľne.
Kamoška s mužom sa vrátila úplne v bezútešnom stave a volala mi. Vnukla som jej myšlienku, aby jej písala, ako milujúca matka pekné listy. Samozrejme na papier, do obálky a adresa je Praveká osada. Medzi matkou a dcérou treba udržiavať optimálne dobrý kontakt. Aj preto, aby tú drinu zvládla bez zlého dopadu na zdravie. A preto, aby si ostali blízke a najviac preto, ak nenormálne veľká láska prehrmí, aby sa mala kam vrátiť, bez výčitiek svedomia.
Neviem potvrdiť, či si písali a čo si písali, ale ďalšia rana bola, že štyridsaťtrikilová, devätnásťročná dcérka je tehotná a bude rodiť v pravekej osade, lebo tehotenstvo nie je choroba. Vtedy sadli druhý raz do auta, prešli znova veľa kilometrov cez Slovensko, Moravu a Sliezsko, aby dorazili na druhý koniec Českej republiky.
Dohováranie nepomohlo, iba zhoršilo vzťahy. Znova sa zastavili u primátora na mestskom úrade, aby zakročil.
“Čo môžem urobiť, zosobášili sa, majú právo mať dieťa a rodiť tam, kde chce budúca matka.”
“Prvorodička to nemusí prežiť,” argumentovala zúfalá matka. Primátor ju ubezpečil, že nenápadne dá sledovať dianie a záchranka s pomocou pre rodičku bude pripravená. On to chápe, aj on je človek.
Nevieme ako sa to ďalej vyvíjalo, lebo mladá prerušila vzťahy s rodičmi, matke na zúfalé listy neodpisovala. Pri pôrode určite nezomrela, to by rodičov úrady vyzvali, aby ju pochovali na vlastné náklady.
Keď otec tretíkrát naštartoval škodovku a vydali sa na cestu utrpenia, mladí už nebývali v osade. Primátor chcel byť nápomocný utrápenej matke, tak sa pozrel do úradných papierov a zistil, že sa rozviedli, súd dieťa prisúdil matke, ale adresu by im nemal dať, na to nemá právo.
Nakoniec sa adresu dozvedeli, od jednej súcitnej osoby, ale nestretli sa s dcérou a na žiadne listy im neopovedala. Vedela som, že nie je takej veľkej lásky, kvôli ktorej si bude dievča navždy zuby umývať popolom, ale že sa môže tak veľmi kvôli láske zmeniť život navždy, to som si nikdy nepomyslela.
Láska, ktorá vie urobiť tak veľa dobrého a skoro vždy je požehnaním pre človeka, vie byť aj nebezpečenstvom.
Láska, bože, láska, kde ťa ľudia berú? Vtrhneš do života..., a nič sa nerýmuje!
