Prvá svetová vojna, ozbrojený konflikt globálnych rozmerov, bol najväčší vojnový konflikt v dejinách ľudstva, až do roku 1939. Dovtedy mal meno Veľká vojna.
Názov 1. svetová vojna dostal, až keď druhá vojna, istú dobu po začiatku sa rozšírila a nadobudla rozmer, v ktorom bol zapojený nie jeden svetadiel, ale všetky, okrem Antarktídy.
Zámienka prvej Veľkej vojny bol atentát, zabitie následníka rakúsko-uhorského trónu, Františka Ferdinada d´Este na štátnej návšteve v Srbsku, v Sarajeve, 28. júla 1914. Rakúsko okamžite vyhlásilo vojnu Srbsku a Rusko vítalo príležitosť, zapojiť sa do bojov proti Rakúsko-Uhorsku.
Nastala reťazová reakcia, pridávali sa mocnosti, ale aj menšie štáty a behom mesiaca sa vytvorili dva tábory. Svet bol pripravený pobiť sa a o územia. Na jednej strane bola Dohoda (Trojdohoda) na druhej Trojspolok. Počas vojny sa počty pripojených štátov menily. K Rakúsku sa pridalo Nemecko, ktoré bolo pripravené na vojnu. Pridalo sa Taliansko, ale prešlo do neutrality a tretí v spolku bolo Bulharsko. Názov Trojspolok sa zachoval, ale práve vyzývatelia vojny, na boj pripravené štáty, vojnu prehrali.
K Rusku, ktoré sa prvé zapojilo do bojov proti Rakúsku sa pridalo Francúzsko, Spojené kráľovstvo (Briti), lebo mali spolu staré, tradičné dohody. Pridalo sa Srbsko, Belgicko, Taliansko, USA, Rumunsko, Grécko, Japonsko a Čína. Bolo ich jedenásť a ustálil sa názov Dohoda.
Boje prebiehali naraz na niekoľkých frontoch, napríklad západný front, južný front, východný front, balkánsky front, blízkovýchodný front a taliansky front.
Muži z našej krajiny bojovali na talianskom fronte, na Piave. O týchto bojoch rozprávali hrôzostrašné príbehy tí, ktorí to prežili a dostali pomenovanie vojnoví veteráni. Tieto vojnové príbehy sa stali všeobecne známymi.
Poznala som jedného pána, ktorý boje pri Piave podával hodnoverne a napínavo, v prvej osobe, ako keby tam práve bojoval, lebo sa to naučil z rozprávania starého otca, volal sa Paľko Zemko. Keď starý veterán zomrel, jeho vnuk pokračoval ako rozprávač a pribudli noví, malí poslucháči, ktorí boli uchvátení a zhrození krutými bitkami vo Veľkej vojne na Piave. Vojnové príbehy z 1. svetovej vojny sa rozprávali sa až do začiatku 2. svetovej vojny, ktorá ich dovtedy nepoznanú a nezažitú krutosť prebila väčšou hrôzou, ešte masovejšieho vraždenia.
Brutalita vojny zanechala ťažké rany v srdciach a spomienkach vojnových veteránov, ktorí často neboli starí. Dokonca na konci vojny boli stále mladí chlapi, ktorí do vojny odišli ako slobodní mládenci, alebo mladomanželia.
Boli vystavení dlhotrvajúcim, intenzívnym bojom, ktoré dovtedy neboli poznané a nedali sa k ničomu prirovnať. Stretnutie s nepriateľom bolo tvárou v tvár. Nestrieľalo sa do diaľky, zabíjali sa bodákmi, ktoré museli vraziť mladému mužovi do tela, ktorí mu neublížil, ale keby to nedokázal bol by on mŕtvy. Tí, ktorí mali šťastie, že prežili vojnu, vracali sa domov s veľkými zraneniami, bez ruky, bez nohy a s psychickými traumami.
Vojna sa skončila, ale utrpenia zostávali a trvali ďalej. Muži zvlčili, cestou domov rabovali, zabíjali civilné obyvateľstvo bez zábran. Z nevyhnutnosti, aby sa dostali domov. Z hladu, z potreby prežiť, ale aj zo zvyku a z nedostatku súcitu, o ktorý ich pripravila vojna. Ani vo svojej krajine nedokázali byť inakší. V hlavách strašili krvavé bojiská, ktoré doďaleka svietili čevenou farbou, ako pole divých makov.
Kým mocnosti rokovali o ukončení vojny, z rozpadnutého
Rakúsko-Uhorska vznikali nové štáty, napr. Československo. Keď sa nakoniec dohodli a podpísali ukončenie vojny bolo 11.11. o 11 hodine. Vedy sa rozozvučali zvony na kostolných vežiach Európy.
Bolo to pred 100 rokmi.
