Musím zamiesť stopy, hrniec vydrhnúť, nech Deny nedostane infarkt! Nadrela som sa a nebolo to čisté. Muž ma zabije!
Bol zúrivý. Ja som bola tichá a krotká. Pracovali sme rýchlo, snažila som sa udržať s ním tempo. Marhule boli v pohári.
„Miláčik, ja to dokončím, vysterilizujem zaváraniny v rúre!“ snažila som sa vyžehliť vinu a dostať zúriaceho chlapa z domu. “Môžeš ísť na pivo!”
„Nie, na teba nie je spoľahnutie!“ Ešte to vyvaríš v nejakej farbe.“
„Nie, neboj sa, farba sa minula.“
„Čo si ju vypila?“
„Dala som vypiť deťom. Odvtedy sa každý čuduje, že blonďaví manželia majú čiernovlasé deti.“
„No neklam, doteraz si tvrdila, že sa podobajú na poštára.“
„Áno drahý, podobajú sa! Prisahám!“ Vždy sme mali poštárku.
Uprela som na neho mäkký, kravský pohľad, to vždy zaberá. Deny povedal, že teda dobre, ide na pivo.
Pracovala som, pracovala, dala som do rúry sterilizovať a tak ma to unavilo, že som zadriemala. Následne som tuho zaspala a zobudili ma výstrely.
Bum! Prásk! Teroristi!
Ach jaj! To strieľajú v našej peci. Vypla som rúru a vidím Sodoma, Gomora, jeden pohár vybuchol. Môj muž z toho dostane infarkt.
Otvorím rúru, vetrám. Musím upratať, ale na to je potrebné, aby nebola trúba horúca. Chcem pozbierať sklo, ale páli. Aj marhule treba pozbierať, umyť rúru a urobiť to tak, aby Deny nič nezbadal.
Bolo s tým veľa horúcej roboty, ale stihla som to presne na minútu, kým sa vrátil z piva.
Sladký úsmev, nežná pusa, bozk, ach, miláčik, prišiel si. Dobre! Všetko je v poriadku, nič nezbadal, odpútala som pozornosť. Deny nedostal infarkt.
Drahý miláčik, zachránila som mu život. Také sme my, ženy, obetavé!
