Sedeli sme na záhrade. Bolo vynikajúce počasie, aké má každý rád. Na slnku teplo, v tieni nie príliš. Vyniesli sa biele plastové kreslá, starká sedela v kresle aj s vnučkou. Sedela som s nimi, čakali sme, kým prídu od doktora v meste, s malým. Prišla jej nevesta so synmi. Starší ju odviezol do mesta s mladším synom na vyšetrenie. Ten znenazdajky omdlel, boli s ním na pohotovosti, ale nezistilo sa prečo. Museli ísť na odborné vyšetrenie. Teraz starká napätá čakala, kým prídu.
„Starká, ahoj, dnes je pekne. Tak dávno sme si neposedeli na záhrade.“
„Tak čo už, keď ty si stále v tej krčme,“ povedala starká. Všetci sa zasmiali, lebo jej nevesta v tej krčme pracovala.
„Tak vidíš! Aj dneska musím ísť.“
„Čo povedala doktorka?“ Syn Oto to komentoval, že doktorka sa snažila naučiť mamu hovädzie polievku variť. Povedala, že má kúpiť hovädzie mäso s kosťou, dať do hrnca s vodou a uvariť polievku. Tak som musel povedať, že prepáčte, pani doktorka, ale moja mama varí najlepšiu hovädziu polievku. Mohla by ísť variť do televíznej súťaže.
„A čo doktorka?“
Povedala, že si myslela, že sme moderní mladí manželia, doma sa nevarí a preferujeme fast foody, zato sme takí štíhli. Vraj videla, že pán je mladší, akože ja, ale nenapadlo jej, že by som mohol byť syn.“
Práve prišiel Cyro, mamin terajší partner, lebo jej manžel ju opustil. „Vidíte, starká a ona si ma nechce vziať, vraj v dedine povedia, že má zajačika. Ona vyzerá mlado,ja vyzerám od nej starší, nie mladší."
„O koľko si mladší?“
„Sedem rokov.“ Starká povedala, že to je nič, ona bola od manžela o desať rokov mladšia. Nevesta povedala, že to je iné. Potom sa vrátili k téme, že čo je malému. Malý bol šestnásťročný chalan a akosi mu ostalo pomenovanie malý, hoci bol už vyšší aj od osemnásť ročnej sestry. Doktorka povedala, že malému nič nenašli, že sa má vybehať na čerstvom vzduchu a potom mu bude chutiť, naje sa a nebude omdlievať.
„Vyberte si dovolenky,“ povedala starká „a venujte sa mu. Ja som vám hovorila, že nám ho sociálka vezme, keď je taký chudý. Vyzerá, že mu jesť nadávame.“
„Starká, drsný humor,“ povedala nevesta, lebo malý bol okamžite v strese, oči mu behali, od jedného k druhému.
„No čo takého som povedala?“ smiala sa starká. „Oňo, príde tvoj kamoš, pohráte sa?“
„To vyznelo, akoby sa detičky mali pohrať na záhradke,“ povedal Oňo a starká sa smiala, ale Cyro sa hneď chytil iniciatívy, aby ho zavolal, že mohli by hrať futbal, dvaja proti dvom. Starí proti mladým.
Cyro šikovne našiel dva kamene, že budú hrať na jednu bránku, medzi kurínom a viničom, aspoň si nemôžu dať vlastný gól.
„Kto bude rozhodca?“ pýtal sa Oto, ale starká okamžite povedala, že ona bude, vyzná sa vo futbale a zbadá každý faul. Osvedčujem, naozaj zbadá všetko. Súhlasili a povedala, že ostane sedieť, lebo má osemdesiatdeväť rokov. Nevadí, len nech je spravodlivá.
„To si píš,“ zabila tínedžerským slangom, lebo najviac bola doma s Oňom a preberala jeho reči.
Prišiel Maňo, spolužiak, a začal sa svetový futbal. Behali, kopali s obrovským nasadením, každý podľa svojich možností. Nevesta odišla do krčmy a oni hrali. Nadšenie bolo obrovské,sily nie až také a rýchlo ubúdali, hlavne malému.
„Oňo, nelež v tej bránke, chytil si, tak vstávaj!“ ale jeho chudé telo nezvládalo nápor.
„Vstávaj, ležať v bránke by som dokázala aj ja,“ povedala starká.
„Starká, nemôžete hrať za mladých?“ opýtal sa Maňo.
„Nemôžem, nespĺňam vekovú kategóriu.“
„Škoda,“ povedal, chalan. „Oňo, prihraj, nestoj ako socha!“ Mladí dostali gól.
„Čo robíš, čo si jedol detské piškóty, že si taký slabý?“ povedal spolužiak. „Utekaj, kopni, prehráme!“ Oňo sa potkol, spadol a ostal ležať, ani drsný humor starkej ho nepostavil na nohy.
Prišla sesternica Ajka. Ešte pred pár dňami tvorili pár s Maňom. Prestali hrať, Maňo vykročil k nej, nemohol odtrhnúť zrak.
„Ahoj,“ povedal krotko, zamilovane.
„Daj si spiatočku!“
„Prečo?“
„Ty vieš. Už nie sme pár.“
„Už nie si moja?“
„Vycúvaj!“
„Je mi ľúto, že ma už nechceš.“ Ona sa mu obrátila chrbtom a sadla si do kresla k starkej. Chalani išli do sprchy. Starká videla, že medzi nimi niečo skončilo, s čím neboli obidvaja uzrozumení. Pýtala sa jej tichým hlasom, že čo sa stalo. Sklopila oči, a povedala iba, že stretla iného.
„Starká, on je ten pravý.“ Starká to chápala. Možno ešte zopár pravých stretne, kým sa jej city ustália.
,,Dievčence, choďte pripraviť nejaké jedlo, je čas zobnúť si niečo. Kým sa chlapi vrátili čistí, voňaví s mokrými vlasmi, na plastovom stole bolo prestreté. Maňo išiel pomáhať Ajke.
„Ostaň so mnou,“ prosil ju.
„Prepáč, ja už nemôžem. Rozíďme sa v dobrom. Chcem si zachovať peknú spomienku na prvú lásku.“ Maňo sa na ňu pozeral, pomaly podvihol jej ruku a pobozkal. Chvíľu ju držal, pohladil jej líce a niečo ticho povedal, čo sme nedopočuli, ale starká videla, že už je dobre. Aj Oto videl a pomyslel si, že vysoká škola rozchodu sa s dievčaťom. Je to len decko, ale má niečo do seba. Ajka, odišla do kuchyne a futbalisti jedli s rozhodcom. Potom išli do domu, pohľadať nejaké veci, ale Maňo mal srdca bôľ a ostal pri starkej.
„Čo je Maňo?“
„Mám prvú zlú skúsenosť s láskou,“ ale starká povedala, že hádam prvú skúsenosť s láskou v dobrom aj v zlom. Veru on si uvedomil, že bolo mu cťou milovať to dobré a pekné dievča, plné citu. Pomáhala mu dospievať, veriť si, prekonávať problémy. Láska skončila, lebo nič netrvá večne, ale dobrý pocit z prvej lásky ostane v ňom.
„Teraz som smutný, ale prežil som veľký cit a to neprežije každý, musím si to vážiť.“
Starká si pomyslela, že tento chlapec sa bude vedieť vyrovnať so všetkým, čo ho postretne v živote. Nebude sa báť druhý raz zamilovať, lebo to patrí k životu. Zaklonila hlavu, nad záhradou slnko stálo. Aj Maňo sa pozrel hore.
„Príď aj druhý raz, mi potrebujeme kamarátov.“
„Starká, ja prídem. U vás je slnko vždy nad záhradou.“
