Natrafila som na humoristický časopis z minulých dôb. Konkrétne z roku 1971, ležal zabudnutý na povale pod inými starými vecami, balíkom vianočných ozdôb. Tie vianočné ozdoby sa úplne všetky rozbili, jasné, boli z tenkého skla, krásne a staré.
Zachránila som časopis. Starý, zožltnutý, ale čitateľný. Vtipom z tých čias som nerozumela a jeden vtip sa mi zdal úplne nonsens. Napíšem ho.
Máme nový telefón, zdvihnem slúchadlo a telefón nie je hluchý.
Vytočím číslo a zvoní.
Prihlási sa mi človek, presne ktorého volám.
To je všetko, pre nich to bol vtip a nonsens, ktorý sa mohol len ťažko udiať.
Rozmýšľam prečo a ako to bolo.
Dostalo sa my vysvetlenia, že bol nedostatok telef. liniek a na jednej linke bolo pripojených niekoľko telefónov s rôznymi číslami.
Neviem ,vtedy sme nemali telefón, ak sme súrne potrebovali volať, poprosili sme susedovcov v paneláku. Málokedy bola linka údajne prístupná a ani vtedy sa nie vždy podarilo spojenie.
Ak nastala chvíľa v ktorej dvaja účastníci naraz zdvihli slúchadlo, mohlo nastať mylné spojenie. Potom ste nevedeli s kým hovoríte, či ste ho volali, alebo vás volajú. Tým je to od tejto časti vtipné a plné omylov.
Vtedy to humoristi považovali za veľmi smiešny vtip. Ale teraz si viete predstaviť, že máte telefón, ale nemôžete volať, lebo niekto vám ho obsadil a vykecáva sa.
Musím nakoniec pochváliť telekomunikácie, lebo napravili to a už je dobre. Nebývame v paneláku, máme každý svoj mobil. Vlastne jasné, veď prešlo pol storočia od tej doby.
