Dnes mal prísť Martin na bielom koni, ale vidíte, neprišiel. Zanedbal, nechcel, nemohol? Pátrame po príčine a zdá sa, že príčin je niekoľko.
V tejto zložitej dobe nikto nevie, či Martin so svojim bielym koňom je politicky korektný. Má vysokú funkciu už roky, sto až dvesto rokov, povinnosť 11. 11. (čas nespresnili), prísť na bielom koni a nie vždy sa mu dá. Na starosti má aj prvé sneženie, vidíme, nie vždy sa také veci dajú a nevieme, čo je za tým. Niekto by mohol navrhnúť, aby bol zbavený funkcie a on to zatiaľ nechce pripustiť.
A tu je!
Prišiel som, ale mám problém.
Zabil som žobráka a teraz sa musím skrývať. Poviem vám pravdu ja som povestný tým, že aj poslednú košeľu dám žobrákovi. Alebo plášť.
V Dómkostole svätého Martina v Bratislave som zobrazený na súsoší, ako sedím na veľkom koni a mečom roztínam svoj drahý plášť. Polovicu z neho dávam holému žobrákovi. Vtedy bolo veľmi pohoršujúce, keď sa ľudia holí ukazovali, chcel som zabrániť pohoršeniu.
Potom to odo mňa už očakávali a ja nemám ani jednu košeľu. Vidíte, stále v tom studenom, nepohodlnom brnení musím byť a vietor fúka ako besný. Cez to všetko žobráci odo mňa pýtajú, je to vážne nepríjemné. Naozaj som ho nechcel zabiť, iba odstrašiť a zastrašiť, ale stalo sa a ja neviem čo bude ďalej s mojou povesťou.
Lebo odteraz určite budem mať zlú povesť a mne na povesti záleží.
Snehom nemôžem poslúžiť, ale doniesol som vám darčeky, ktoré si môžete užívať.
To je dobré počasie, ružové oblaky.
A ešte niečo. V tomto neskorom novembrovom čase som vybavil, že kvety kvitnú ako v lete. Mám známosti. Úplne všetky nekvitnú, ale napríklad muškáty na oknách to vedia.
Neviem či ešte k vám budem chodiť, teda spomínajte na mňa v dobrom!
Váš
Martin
