... kamarát. Môj dobrý kamarát. Nikdy som na ňom nezbadala nijakú inakosť, kým ma neupozornili. Nehovoril afektovane ženským hlasom, nekráčal ženským krokom, neupravoval si vlasy, ako to ženy robia, každú chvíľu. Vyzeral dobre a primerane mužne.
Dalo sa s ním porozprávať o všetkom. O móde, o obliekaní o knihách, o duši. Všetko čo ženy baví, sme spolu prebrali. Bavilo ho pekne sa obliekať, ja som bola jeho módny poradca a on môj. V ničom inakosť nebola badateľná. Možno to, že rád čítal knihy a moja skúsenosť je taká, že do kategórie čitateľov kníh spadá dosť málo mužov. Ale pravda je, že čítal prevažne filozofické diela, čo je takmer výlučne mužský záujem.
A obdivoval pekné ženy. S niektorými sa prechádzal po námestí. Vedel rozoberať ich krásu úplne do podrobnosti, ako to robia ženy. Dokonca si pamätal ich mená, čo sa mužom nedarí. To ma mohlo upozorniť, ale nestalo sa a beztak by to nezmenilo naše kamarátstvo.
Boli sme dobrí kamoši, chodili sme psa venčiť, popri pravekých jaskyniach sme chodili, a hovoril mi, ako boli objavené. Sú v nich ľudské kosti a majú na sebe stopy po ľudských zuboch. Vravel, že keď ho mama vyhodí z bytu, tam pôjde bývať.
Zašli sme na pivo a nasmiali sme sa. Hnusne klial, ale jeho mama robila to isté. So svojou mamou sa smiali, že sú z ÚDH, čo som nepochopila, kým sa so smiechom nepriznali, že Údolie dutých hláv to je.
Naozaj nemal dutú hlavu, bol vysokoškolsky vzdelaný, múdry muž, hovoril cudzími rečami, že ani odborníci nezbadali cudzí prízvuk. Učil reči a tlmočil. Knihu vedel prečítať veľmi rýchlo, tak, že očami prešiel krížom cez každú stranu. Začal vľavo hore a skončil vpravo dole a povedal hrubý obsah. Robil to iba vtedy, keď chcel zistiť o čom je kniha, či sa oplatí čítať.
Okrem toho bol fešák a ja keď som ho spoznala chodil s dievčatami. Bol k nim pozorný a veľmi starostlivý. Až tak matersky. Dievčatám to neprekáža.
Neviem posúdiť, či dovtedy nevedel, že je iný, alebo to nechcel pripustiť. Mal krásnu frajerku, vážne dychvyrážajúco peknú, ktorá na ňom najviac oceňovala, že ju neťahá do postele, nechce chytať za prsia a bozky sú slušné. Mladým dievčatám je toto blízke.
Ja som s ním nič nemala, absolútne dokonale a bez výnimky sme boli kamoši, ale tá krásna devčina si myslela, že sa zoberú. Boli sme priateľky, pochválila sa mi s tým, že na ňom oceňuje najviac slušnosť a nevinné maznanie sa. Ale napokom ich vzťah asi bol predsa nedostačujúci pre manželstvo a našla si iného.
Prišla za ním, a povedala mu.
“Dano, miláčik, ak sa neprejavíš, ja sa ti vydám, za iného.”
“Vydaj sa, miláčik, ja ťa aj tak budem mať rád!” povedal jej a ja som jej bola na svadbe, ale on nie, lebo jej nastávajúci na neho žiarlil.
Teraz sa musím priznať. Dano nie je jeho pravé meno. Odpusťte, nechcem, aby takéto intímne podrobnosti niekoho naviedli na spoznanie. On si to nezaslúži, aby sa o ňom prípadne zle hovorilo. Chcem o ňom cez to všetko písať a povedať vám, že aj keď bol inakšie orientovaný, bol skvelý človek. Iba chváliť ho môžem.
Ja dúfam, že v dnešnej dobe každý z vás chápe, že je to niečo, čo nemohol zo seba odstrániť. Nie je to choroba, nedá sa vyliečiť, ani kúpiť, ani predať.
Keď sa jeho postoj zmenil a blízki kamaráti poznali jeho orientáciu, zakrýval to. Jeho mama by to nevedela spracovať a prijať. Odsťahoval sa z mesta, žil s mužom, ale nikdy sa nepredvádzali. Dano si aj tak siahol na život. Že prečo? Je milión dôvodov..., ak nemôžete žiť taký život, aký ste si vysnili, aby ste ostatným neklali oči.
A naopak, druhý prípad.
Toto nebol môj kamoš, ale mojej mladej predavačky, ktorá práve skončila školu. Vždy pri nej vysedával v butiku a nosil jej básne vo veľkej písanke, vlastnú tvorbu.
“Ivko, ty si do tej Zuzky taký zamilovaný...” poznamenala som s úsmevom, lebo aj mne dal prečítať.
“Pani majiteľka, ja to píšem o jednom chlapcovi.”
Tak toto som nevedela spracovať ja, ale po pár dňoch rozmýšľania, keď zase sedeli pri sebe v butiku som si aj ja sadla a viedli sme nekonečné rozhovory. Nebol hlúpy, ale bol naivný dobrák a radila som mu, aby hľadal, takého partnera, ktorý je rozvážny, starostlivý, bude sa o neho s láskou starať, lebo bol veľmi mladý, práve dosiahol dospelosť.
“Pani majiteľka, som to vždy ja, kto sa stará. Ja som taký.”
Jedného dňa prišiel s tým, že na inzerát sa zoznámil s chalanom. Sú rovesníci, práve skončili učňovku a začali pracovať, ale on sa sem prisťahuje, už mu Ivko hľadá prácu a obom ubytovanie. O pár dní mu modré oči žiarili, ako letná obloha. Chlapec prišiel a oni bývajú na nejakej ubytovni. Povedal, že nový chalan ho uchvátil a on jeho, držia sa stále za ruky a chodia v objatí.
Skepticky som si pomyslela, že to nebude dobre, lebo sú mladí, príliš sa ukazujú a na ubytovni budú terčom. Každý, kto pocíti potrebu kopnúť si do niekoho, kopne do nich. A veru, stalo sa.
Ivko dlho nechodil a keď prišiel, by ste ho nespoznali. Dobitý ležal dlho v nemocnici a neskôr ho presunuli na psychiatriu. Dal mi prečítať prepúšťaciu správu, no hrozné. Už nepísal básne. Chlapec, ten jeho partner, sa pravdaže vrátil k mame a ja som Ivkovi radila to isté.
Zvihol hlavu a zadíval sa na mňa. Rozmýšľal, či sa mi zdôverí.
“Nemám sa kam vrátiť. Mama vymenila byt, má len jednu izbu a jednu posteľ, druhú vyhodila. Musel by som na zemi spávať.”
“Ivko, spávaj radšej na zemi pri mame, ako dobitý v nemocnici. Toto sa môže hocikedy zopakovať.”
Nepočúvol ma, ja som bola cudzia, nenaliehala som. Cez inzerát si vždy našiel niekoho a bitky prišli s pravidelnosťou. Vravela som mu, aby sa nepredvádzali, ale nebolo to nič platné. Mal to v povahe. Prišiel o prácu, o priateľov. Moja predavačka, pri ktorej sedával v butiku a vydala. Ostala som ja, bútľavá vŕba, kde mohol rozpovedať svoje problémy a odkladať svoje neliečiteľné boľačky. Riešiť sa nedali.
Povedal mi príbeh, ako boli na koncerte, niekde mimo mesta, ale na spiatočnú cestu mali peniaze len na jeden lístok. Chceli si ho navzájom, jeden druhému dopriať, aby sa odviezol ten druhý, ale potom išli obidvaja pešo, skoro celú noc. Vždy mal spontánne rozhodnutia a veľké lásky, ale nevydržali.
Vytrvalo som mu radila, presťahovať sa do Prahy. Vo veľkom meste nebude nápadný, aj práca sa dá ľahšie nájsť. Od nás veľa ľudí chodí za prácou do Prahy.
Dlho sa nič nezmenilo a zrazu ho nebolo. Ja som len dúfala, že je v Prahe a neleží pri ceste v garáde, dokopaný, zabitý. Nič som nemohla spraviť.
Na úplný koniec musím povedať, že nedávno som ho videla. Približne desať rokov prešlo. Išiel po námestí pod vežou, popoludní, keď tade chodí najviac ľudí. Prepletal sa davom, až tak svietil medzi ľuďmi. Neuveriteľne dobre vyzeral. Vždy bol vysoký, štíhly, modroký, bohatá hriva, červené pery, biela tvár s ružovými líčkami. Krásna princezná, v mužskom tele. Teraz na ňom bolo niečo nové. Vyzeral luxusne a inakšie, neviem nájsť správne slová. Spomalila som, zastala, ale on prešiel pri mne bez spoznania, so žiariacou tvárou. Pozeral sa ponad dav. Je zamilovaný a má bohatého sponzora. Ale jemu na peniazoch nezáležalo, iba na citoch.
Konečne som mohla zahodiť strach, ktorý som kvôli nemu v sebe nosila. Len, aby mu to vydržalo. Držím mu prsty, aby dokázal vážiť si, čo našiel.
