Kúpili sme si na dedine domček. Pevne sme verili, že hladko, bez problémov zapadneme. Máme premyslenú stratégiu, budeme sa každému zdraviť, lebo vraj na dedine je to zvykom.
Aj sme sa zdravili, naozaj každému, aby nepovedali, že títo sú čo takí namyslení? Hádam na to krajské mesto, z ktorého prišli? Ja sa rada zdravím a ochotne sa usmejem. Popravde ja sa usmievam, aj keď nemám dôvod.
Ľudia s potešením prijímali naše priateľské pozdravy, po krátkej dobe som bola s každou ženou, ako s vlastnou sestrou. Dokonca muži zdvihli zrak z chodníka, keď sme sa pozdravili. Prípadne na okamžik odvrátili oči od áut, ktoré uháňali cez dedinu a záujem na veľmi krátku dobu preniesli na ľudí, na môjho muža, na mňa a zaskočil ich môj široký úsmev. Nedal sa ignorovať, ani raz, ani dvakrát a museli mi ho vrátiť. Tiež sa usmiali, hoci to inakšie nerobievajú. Stávala sa z nás taká správna atrakcia.
Každý sa s nami zhováral, pristavil sa, pozýval môjho muža na pohárik a nezabudli poznamenať, že veď aj manželka by mohla prísť. Keď sa od nás odlepili, môj muž povedal:
“Chlapom sa nezdrav!”
“Prečo? Keď všetkým, tak všetkým!”
V čakárni u doktorky je napísané: “Ponáhľajme sa milovať ľudí, lebo rýchle nám odchádzajú!” Je to tak.
Zdravila som sa naďalej, ale na pohárik som s manželom nešla. Muž poznamenal, že tu sú dobrí ľudia, veľmi prajní. Ledva vkročil, už mal objednané a poháriky na stole. Pili, platili, revanšovali sa a tak dookola. Manžel sa cítil ako na študijnej ceste spoznávania širokej škály ponuky miestneho pohostinstva.
Inokedy bežím na autobus a niekto za mnou kričí.
“Evka kde bežíš?”
“Do štúdia krásy,” odpovedám. S mnohými sa poznáme už po mene.“Treba ti, veru!” kričí miestny, veľmi obľúbený humorista.
“Ja som tam zamestnaná,” vravím rozhorčene a on sa smeje a povie, že to by mohol povedať každý. Vidíte, muži radi srandujú.
Vraciam sa z práce a zase niekto kričí: “Evkaaa, čo ťa vlak prešiel?”
“Prečo?” divím sa.
“Že si taká smutná. Pomôžem ti?”
Radšej sa neopýtam, ako to myslí.
Idem ďalej a z druhej strany cesty mi kričí vysoký, chudý Róm, že dávno u mňa nebol a priateľsky cerí zuby. Zľaknutá pozerám okolo seba, že kto to počul a čo si tí ľudia pomysleli. Dávno u mňa nebol? To čo tým chce povedať?
Jaj, už viem! Keď sme sa nasťahovali, vytriedila som nemoderné veci zo skrine a rozdávala som. Ale len tak ponad plot. U mňa nebol nikto, hoci ten fešák vyvolal podozrivý pocit. Asi sa predsa len prestanem zdraviť mužom.
Ale teraz prestať bude trápne, nie? Človek sa nevyzná. Čo mi radíte? Ešte si to premyslím!
Dlho som váhala, kým som sa odhodlala uverejniť tento článok. Za ten čas sa dedina dosť zmenila, aj dedinský zvyk zdraviť každého sa stráca.
Ľudia, s ktorými som sa zdravila sa akosi vytratili. Možno sme sa dosť neponáhľali milovať ľudí. Ženy, s ktorými som bola ako vlastná sestra, už nedržia za ruku svoje decko. Deti, ktoré sa mi nadšene zdravili naraz s mamičkou sú tínedžeri a rozdelili sa dvoch skupín. Niektoré ma ďalej zdravia, niektoré nie. Neviem dôvod, ale odhadujem, že sú v rebelujúcom veku a neuznávajú dedinský zvyk každému sa zdraviť, alebo na ne neprešla mamina dobrosrdečná povaha.
A muži? Muži sú muži! Ak sa nedívajú do zeme, vtedy celkom radi žartujú a vedia sa tváriť, že to robia špeciálne pre mňa. Je to pocta, však? Ja ju chápem a rada ju prijímam.
Teraz mám nápad. Tí najsrdečnejší sa asi presťahovali do Chicaga, lebo tam sa naposledy chcel so mnou každý pozhovárať, hoci som ani polovicu nerozumela. Alebo možno srdečnosť sa vysťahovala za more.
Dovidenia, zdravím všetkých! Pekný deň! Majte sa!
