Bolo mi ľúto, že poslanci majú takú zlú mienku o ženách, ale ten pán poslanec asi len také ženy pozná. Pomyslela som si, nech toľko nevysedáva po baroch a potom stretne aj normálne ženy, ktorým nevadí zlomený necht.
Mne sa pri výchove mojich detí ani raz nezlomil necht. Stali sa iba horšie veci a ešte sa môžu stať. Pravda je, že by som za svoje deti aj život obetovala, malé deti treba chrániť. Vlastne aj veľké deti treba ochraňovať. To je, zdá sa, pocit všetkých matiek, to je materinská láska.
Tie horšie veci v živote nespôsobili deti, ale život ako taký. Možno do mnohých ťažkostí by som sa nedostala, ak by som nemala deti, ale neľutujem... ani chvíľu s...
Ležala som v nemocnici na udržiavanie tehotenstva, lebo mi hrozil samovoľný potrat. Je to veľmi intímna vec, ale píšem o tom, lebo som v nemocnici spoznala pozoruhodné ženy, ktoré bojovali s osudom.
Za dva a pol mesiaca, kým som tam ležala, sa na oddelení vystriedalo veľa žien. Boli hospitalizované z troch dôvodov.
Pravdaže, najviac som poznala tie, ktoré tam boli z rovnakého dôvodu ako ja, lebo to je dlhodobá záležitosť. Celý čas sme prežívali strach, či lekári dokážu pomôcť a či porodíme svoje dieťatko.
Denne sme dostávali aj dve injekcie, niektoré neznášali tú chvíľu, keď prichádzala sestrička s hrkotajúcim vozíkom, na ktorom boli injekčné striekačky, rôznych veľkosti a začali plakať dopredu, niektoré až po injekcii.
Často nám brali krv na vyšetrenie, aby vedeli, ako ďalej liečiť. Ale každá to podstúpila, lebo pre ňu to malo význam. Ja mám dve deti, ale spoznala som sa tam so ženami, ktoré opakovane nedonosili dieťa.
Odborníci tvrdia, že čím ďalej, tým viac žien je tomu vystavených. Žijeme v strese, pracujeme v strese, dochádzame do zamestnania v strese. Časté sú predčasné pôrody a rodia sa nedonosené deti, s nevyvinutou obehovou sústavou, čo je štatisticky najčastejšou príčinou úmrtia dieťaťa krátko po pôrode. Alebo sú deti, ktorým niečo v tele chýba, nedorástlo, nevyvinulo sa, napríklad očné kanáliky, ale aj iné a nebudú z nich plnohodnotní, zdraví ľudia.
Druhý dôvod hospitalizácie boli samovoľné potraty, ktoré neskončili dobre. Bolo ich dosť, tie ženy, plakali, žialili. Nie každý vie, aké trápenie je pre ženu, ak nemôže mať dieťa a aké bolestivé lekárske úkony podstúpi, aby svojmu dieťatku dala šancu. Najhroznejšie sú neúspešné šance, ďalšie a ďalšie, a nakoniec sa dieťatko sa nenarodí.
Tretí dôvod boli ženy na potrate, umelom prerušení tehotenstva, o ktorý si požiadali z rôznych dôvodov. Ja som ich dôvody nepoznala, ale skoro všetky plakali, keď sa preberali po zákroku.
Oproti minulosti počet umelých prerušení výrazne klesol. Za posledných päť rokov o 20% a zastalo to na úrovni približne rovnakej, ako sú samovoľné potraty, zhruba 5%.
Najviac ma vzalo, keď mladé dievča, ktoré náhodne pri mne ležalo a preberalo sa z narkózy, nahlas nariekalo: Moje dieťatko, moje dieťatko!
Keď sa celkom prebrala, hneď prestala a nahodila kamenný ksicht. Možno sa hanbila, že plakala pred cudzou osobou. Tíško som sa jej prihovorila, že nech sa vyplače, ale povedala, že nemala iné riešenie a plakať nesmie. Musí ľútosť prekonať, aby to neublížilo jej psychike. Viac nepovedala a ja som sa nepýtala.
Je cynické od mužov, vyjadrovať sa k téme potratov. Nevedia o čom hovoria, aká je to trauma pre ženu, ak sa musí rozhodnúť pre potrat!
