Chcem napísať podobný prípad, ale je to háklivá téma. Nebol to detský tábor, bola to internátna škola, pre deti s istým postihom.
Škola zamestnávala okrem učiteľov aj vychovávateľky. Tie nemuseli mať žiadnu kvalifikáciu a ani nemali. Aj tak bol problém udržať zamestnanosť, lebo služby museli byť celodenne pokryté a aj nočné služby boli. Vychovávateľky prijímali na dva rôzne posty. Tie, ktoré ich umývali a starali sa o ne fyzicky a druhé sa s nimi učili. Veľký problém boli minimálne mzdy.
Príbeh, o ktorom chcem písať sa týkal jednej šikovnej, veľmi mladej ženy. Nie, nepíšem o sebe, čoby. Ja som sa tam ocitla, keď ju nečakane prepustili, lebo sa previnila.
Nepamätám si jej meno, vlastne nikdy som ju nevidela, ale v internáte bola do konca školského roka na pretrase. A viete prečo? Decká boli do nej buchnuté a hovorili o nej. Aj dospelí o nej hovorili. Legenda tvrdíí, že bola nielen pekná, ale inteligentná, keby chcela študovať, mohla byť učiteľka. Mala na to všetky predpoklady. Lenže mala jednu chybu. Pila. Tam si nikdy neboli istí, či nastúpi do služby a či ju najprv nemusia hľadať v blízkej krčme a hoteli. A to rýchle, kým nezmizne z výčapu na hotel s prvým chlapom, ktorý jej zaplatí poldeci.
Pýtate sa, prečo ju neprepustili? Lebo nemali náhradu a deti nemohli ostať samé bez dozoru. A aj preto, že ju vždy našli v blízkej krčme rýchlejšie, ako si mohla vypiť a doviedli ju do internátu triezvu. Riaditeľ dbal, aby všetko išlo najlepšie, ako sa dalo.
Mala pridelenú triedu a po vyučovaní robila s nimi domáce úlohy, naučila sa s nimi všetky predmety. Deti neboli veľmi múdre, ale ak vychovávateľka s nimi dobre vychádzala, snažili sa, učili sa, lebo jej chceli spraviť radosť a dostať od nej pochvalu. Vychovávateľky boli veľmi mladé, boli si s deťmi blízke.
Lenže raz prišla opitá a s jedným deviatakom sa zavrela v prázdnej triede. Deti bežali žalovať riaditeľovi, že cez okno vidia, ako sa s ním bozkáva. Riaditeľ aj so zástupcom bežali, ale ona sa s chlapcom oprela o dvere a nedali sa otvoriť. Ona tlačila do dverí chrbtom, on obidvomi rukami, bol to statný chlapec.
Napokon dvere pretlačili dovnútra a párik odtrhli od seba. Neľakajte sa, deviatak nebol malý chlapec. V tej škole boli deti dosť často staršie, ako mali byť, lebo kým na základnej škole odhalili, že má diagnózu a dostali ho na školu so špeciálnym zameraním, prešiel rok, aj dva roky. Chlapec nebol v tom nevinne, predpokladám, že o ňu stál tak, ako ona o neho.
Len som chcela poukázať na to, že v zariadeniach, ako sú internáty, detské tábory a detské domovy sú na neprístojnosti veľké možnosti.
Deviatak mal sedemnásť rokov, bol to vysoký, pohľadný chlapec. Vychovávateľka bola iba o štipku staršia od neho, keby sa stretli za iných okolností, mohli tvoriť pár. Ona vraj nastúpila do internátnej školy za pedagogickú vychovávateľku, keď zmaturovala na gymnáziu, pred necelým pol rokom.
Po tomto incidente ju okamžite prepustili. Čo sa ešte riešilo neviem, ale boli zapojené aj úrady a neviem aké inštitúcie. Vďaka tomu som nastúpila uprostred školského roku na takéto nižšie pedagogické miesto, bez pedagogického vzdelania.
Bola to šťastná chvíľa, život ma niekam neplánovane posunul. Vrhla som sa do toho s nadšením. Zistila som, že viem deťom zjednodušiť učivo tak, aby si z toho aspoň niečo zapamätali a vedeli predniesť druhý deň na vyučovaní.
Bez ohľadu na ich postih, museli učitelia prebrať s nimi učivo z každého predmetu podľa školských osnov. Bolo to tak nastavené. Deti boli snaživé a ochotné učiť sa, čo je pozitívne, ja som im v tom pomáhala. Veľmi som ich mala rada a oni mňa. Vedela som, že chcem to vyštudovať. Život ma vtedy obdaroval.
Okrem domácich úloh sme sa s nimi hrali. Urobili sme si súťaž v česaní, šili sme si sukne, mali sme súťaž v pretláčaní rúk, spravili sme ľad na dvore a prežili sme majstrovstvá sveta v krasokorčuľovaní, udelili čokoládovú medailu. Deti v pároch tancovali na ľade, padali a kotúľali sa. Smiešne tanečné súťaže sme vymysleli. Nasmiali sme sa.
Smial sa aj holič, ktorý ich prišiel strihať na internát. Nevedno prečo, veľkým chlapcom vyholil hlavy. Na internáte bolo vyše sto detí, asi si chcel zjednodušiť prácu. Jeden chlapec sa rozplakal, skryl sa. On chcel mať dlhé vlasy. Našla som ho a vravela som mu, že takto mu vynikol dobrý tvar lebky. Bude sa dievčatám páčiť, budú cikať za ním benzín. U nás sa toto hovorilo zo žartu. Chlapec sa zasmial a všetci sa smiali.
Iba riaditeľ sa bál a upozorňoval nás, že tieto postihnuté deti cítia silnú príťažlivosť k druhému pohlaviu a zašívajú sa po kútoch v náhodných pároch. Ak nedáme na ne pozor, budeme musieť postaviť prístavbu, pôrodnicu. Ja som naozaj dávala pozor, mala som oči všade a pôrodnicu sme nestavali. Na konci školského roka som sa s nimi rozlúčila a išla som študovať.
Po rokoch, v inom meste, ma videlo dievča z internátu. Spoznala ma, bežala ku mne, objali sme sa a obidve sme plakali. Boli to deti plné citu a to im ostalo aj v dospelosti.
