O psíkovi a prvej láske
Bola jar a my sme dostali psíka. Stará mama ho kúpila môjmu otcovi. Bol to jej syn a dobre si rozumeli. Mala taký názor, že otec málo ukazuje city, aj to iba negatívne a pomohlo by mu, keby sme mali psíka. Máme priestranný dom s veľkou záhradou, psíkovi bude u nás dobre. Bol to hnedý boxer s veľkými očami. Nedali sme mu uši zastrihnúť, nám sa lepšie páčili visiace psie uši, ako také, ktoré špicato, bojovne stoja v pozore.
Dostal meno Cin. Býval s nami v dome, naši mu kúpili mäkučký pelech a on v ňom rád ležal. Okamžite sa stal miláčikom rodiny a mojim dôverným priateľom. Chodila som s ním behať, ale ocko ma upozorňoval, aby som si nedávala vôdzku okolo zápästia, lebo psík je mladý, pochabý. Keď sa rozbehne, nezastane ani keď spadnem a bude ma vláčiť po zemi. Nie, nestalo sa, on na mňa dával pozor. Strážil dom, aj mňa.
Mala som pätnásť rokov, nastúpila som do gympla a mala som veľa tajností, ktoré som povedala iba jemu. Počúval ma, múdro visel na mne psím pohľadom a rozumel mi. Pošepky som mu rozprávala, že som hanblivá a páči sa mi jeden chalan. Nevedela som ako sa volá a zrazu som ho stretla na chodbe gymnázia. Cinkovi som to povedala hneď, ako som prišla zo školy. Chápavo sa na mňa díval a ja som mu pohladila krátky ňufák, lebo vyzeral tak, ako keby do nosa dostal boxerskou rukavicou. Sedávali sme pri sebe v jeho mäkučkom pelechu.
“Neseď so psom v pelechu, je to nehygienické,” povedala mama, lebo bola zaťažená na hygienu.
Bola som privyknutá poslúchať, hneď som vstala. Ešte som mu pošepla, že zistím, ako sa volá ten chalan. Aj som zistila, poznali ho všetci. Bol obdivovaný člen klubu spoločenských tancov, volal sa Oliver. Trvalo dosť, kým ma pozval do klubu a začala som s ním tancovať. Odprevádzal ma k našej peknej kovanej bráne, za ktorou poskakoval Cinko, ale nechcel ísť dnu.
Raz sa mama opýtala, kto ma odprevadil k bráne. Povedala som že tanečný partner.
“Pobozkal ťa?”
“No, mama, prečo by to robil,” povedala som zahanbená.
“Lebo to ľudia robia, bozkávajú sa.” A on ma druhý raz naozaj pobozkal, z prvého bozku som bola šťastná. Celý večer som o tom rozprávala Cinkovi, sedeli sme v novom veľkom pelechu, lebo narástol, ale mame som o tom bozku nepovedala. Oliver bude moje tajomstvo, okrem Cinka nikomu o ňom nepoviem.
Na konci školského roku Oliver išiel na tanečnú súťaž, na ktorú som ja ešte nemala vek. Postúpil aj do vyššej súťaže, ktorá sa konala na plážach Jadranu. Bola som bez nálady a zachraňoval ma Cinko. Chodili sme na prechádzky, nemala som pri ňom čas byť smutná, lebo on chcel stále bežať a mal toľko sily, že by utiahol kamión.
Keď sa Oliver po týždni vrátil, mal tmavú, veľmi opálenú tvár.
“Co sa ti stalo?”
“Natierala ma samoopaľovacím mliekom, tým sa natierajú na súťažiach a navyše aj slnko ma opálilo.”
Kto ho natieral, bola som žiarlivá a vyplakala som sa Cinkovi, on ma chápal. Oliver dostal pozvánku na tanečný workshop a odcestoval. Sedela som s Cinkom, objímala som ho okolo krku a vtedy som si všimla, že má čiernu tvár.
Čo sa mu stalo, pes nemôže byť opálený. Opýtala som sa ocka a on povedal, že má čiernu tvár, lebo dospel, boxeri, to majú tak. Cinko dospel? Aj Oliver má čiernu tvár, lebo dospel. Odišiel na vysokú školu a už sme netvorili pár. Bolo mi ľúto a nikto mi so žiaľom toľko nepomohol, ako môj milovaný psík.
Oliver mi chýbal, tak som naučila tancovať Cinka. Bol to veľký pes, keď sa vztýčil, vedel jednu labu položiť na moje plece. Druhú som chytila do ruky a robila som valčíkové kroky. Raz, dva, tri, počítala som a točili sme sa. Cinko po prvej otočke mal tanca dosť, vyslobodil sa a obehol kolo, ale potom to chcel skúsiť znova. Vytrvalo sme skúšali a nakoniec nám to celkom išlo a Cinko obehol víťazné kolo niekoľko razy.
“Mami, oci, poďte sa pozrieť, Cinko vie tancovať valčík!”
Rátala som do rytmu raz, dva, tri, točili sme sa a vyzeralo to fakt ako valčík. Naši sa smiali. Vraveli, že som posadnutá tancom a otcovi sa to nepáčilo. Vravel, že si mám hľadať iné záľuby. Neposlúchla som, teraz nie. Tancu som sa venovala v klube naďalej aj bez Olivera a keď prišiel čas, išla som aj ja na vysokú školu, aj proti vôli ocka. Znovu sme boli pár. Chodili sme na súťaže, boli sme pár snov. Až kým on neskončil vysokú školu a odišiel tancovať do Anglicka. Tým sa moje šťastie skončilo a keďže som kvôli súťažiam nestíhala domov chodiť, nemala som ani Cinka, ktorý by mi miernil môj žiaľ a chápal ma.
Vysokú školu som nechala, bez Olivera ma to nebavilo. Otec sa na mňa nahneval a ja som odišla do zahraničia. Nie za Oliverom. On už mal inú partnerku. Bola mu partnerkou nielen v tanci, ale aj v živote. Ja som sa potĺkala životom ako sa dalo. Bez Olivera to bolo ťažké. Tým viac, že ani milovaný psík nebol poruke, keď som ho potrebovala. Nemohla som domov chodiť, otec sa stále hneval. Cinko, môjko, ako sa mi ty máš, pýtala som sa v duchu.
Po rokoch som sa vrátila domov zo zahraničia. S malou dušou som zaparkovala pri bráne a keď som štrkotala kľúčmi a otvárala bránu, na tie zvuky pribehol Cinko. Bol šťastný, veselo krútil chvostom, ukazoval ako sa teší a má ma rád. Nezabudol na mňa, ale videla som, ako mu ubudlo síl. Kamión by už neutiahol.
“Dcérka, chýbala si mu,” povedal otec. “Ja som sa ho musel ujať, lebo bol smutný, nechcel žrať. Rozhodol som sa, že ja s ním budem chodiť na prechádzky a budem ho hladkať, tak ako si to robila ty, aby mu nechýbala láska. Aj mama pomáhala a ty si sa nám neozývala.”
Ocko ma udivoval. On nerád ukazoval city, v tom mala stará mama pravdu, ale teraz bol inakší. Už sa na mňa nehneval a kvôli psíkovi prestal city zakrývať. Pozreli sme sa na seba. Psík nás zmenil.
“Mám vás rada,” povedala som a bolo nám spolu dobre.
Do zahraničia som už neodcestovala. Kariéru tanečnice som ukončila, aj bez tanca je život. Náhradou mi bol Cinko. Pri prechádzkach už nebežal, raz sme stretli mačiatko, ktoré išlo stále s nami a prišlo až do nášho domu. Cinko mačiatko ochraňoval, dovolil, aby ležalo na ňom, hrialo sa na jeho veľkom tele a ostalo u nás. Chodili sme na prechádzky stále pomalšie a pritom mi našiel životného partnera.
Na našej svadbe mal obojok z môjho závoja a časom bol najoddanejší strážca našich detí pri kočíku. Jednému synovi som dala meno Oliver, lebo meno Cin sa nepatrilo dať.
Chcela som, aby sa menom zachoval čas prvej lásky a nášho prvého psa. Už som na toho chalana nemyslela, s detičkami sme mali veľa práce, ale niekedy som si sadla k Cinkovi do nového pelechu. Kupovali sme mu taký, ktorý sa zmestil do pračky a často sme mu ho prali. Už ani mama si nemyslela, že je nehygienické sedieť s ním v pelechu. Radi sme s ním sedeli a spomínali na pekné časy.
Cinko, náš milovaný psík, láskou spojil rodinu, mal jej dosť pre všetkých.
