Bol pekný, slnečný deň a ja som išla pokojným krokom na poštu. Jasné, mala som strašne veľa práce, ako vždy a mala som sa radšej ponáhľať, lebo ja vždy bežím, ale chcela som si pár chvíľ z pekného dňa dopriať.
Išla som pred Barbakanom, na terase boli stoly, stoličky a hlavne ľudia. Sedeli pod žltou markízou, popíjali kávu, alebo iné. Slnečné lúče slabo prenikali cez markízu a jemne sfarbili tváre. Užívala som si ten pokoj. Poštu som mala nadohľad, o krátku chvíľu bude všetko vybavené, takže pohoda. Pri chodníku neboli zaparkované žiadne autá, ale jedno práve zaparkovalo, čo najbližšie pošty. Táto skutočnosť bola mimo môjho záujmu a videla som to akosi periférne, úplne nechtiac.
Chlapík vybehol z auta a švihal si to na poštu. Je to veľká budova, vedú k nej veľké, polkruhové schody, bral ich po dvoch. Ďalej som si ho nevšímala, moju pozornosť zaujalo veľké vozidlo, odťahová služba. Bleskom začali nakladať čerstvo zaparkované auto. Zadivila som sa. Páni, to bola rýchlosť! Ako vedeli, že zaparkovalo auto? Chlapík, hádam ani dvere pošty za sebou nezavrel.
Mala som smiešnu myšlienku, že niekde veľmi blízko striehli a niekto ich upozornil, že majú prísť. Okrem toho som si vždy myslela, že na odtiahnutie auta musí dať pokyn policajt. Či tam nejaký bol, som si nevšimla. Nezaujímalo ma to, ja som bola peši.
Na pošte som si stala do radu. Neviem, či chlapík tam stál, alebo už bol preč, ale onedlho pribehol, vydesený sa dral k okienku a prosil úradníčku, aby zavolala políciu, ukradli mu auto.
,,Odťahovka vám ho odtiahla,” vravím.
,,To ako, veď teraz je päť minút, ako som zaparkoval. Na pošte som nebol hádam len dve-tri minúty, prepustili ma.”
Ľudia mu dávali rôzne rady, asi mali s odťahovkou svoje skúsenosti a ja som celej udalosti nemohla uveriť. Ale nebolo to včera, ani predvčerom, už prešiel dlhý čas a neviem, ako je to teraz.
