Pravda je, že ešte predtým som chcela byť módna návrhárka, lebo som bola v prudkej puberte. Začala som študovať na umeleckej škole, ale móda sa mi zrazu zdala plytká. Na vyučovaní som zistila, že mám nadanie na modelovanie, malé sošky mi vznikali v rukách len tak, samé od seba. Povolili mi prestup na iné oddelenie, budem sochárka. V puberte robia mladí ľudia prudké rozhodnutia.
Skončila som umeleckú školu a začala som pracovať v umeleckej dielni, kde odlievali sochy. Všetko tam bolo iné, nie ako v školskom ateliéri. Nemala som predstavu, ktorú z tých ťažkých prác, by som mohla robiť v sadrovni. Pridelili ma k mladému odlievačovi Paľovi. Veľmi ma k ničomu nepúšťal, bál sa, že nič neviem. Dával mi robiť iba formy na malé sošky, lebo to sme robili už na ŠUPke. Cez to všetko som v sebe živila veľké umelecké nádeje.
Stalo sa, že sme dostali objednávku odliať niekoľko sôch Jana Amosa Komenského, ktoré mali byť umiestnené vo vestibuloch veľkých škôl. Socha zobrazovala hornú časť tela, obidve ruky položené na otvorenej knihe. Socha bola mierne v nadživotnej veľkosti, nie príliš, ale učiteľ národov mal hlavu určite väčšiu ako ja a bradu až na prsiach. Vyzeral dôstojne.
Urobili sme sadrovú formu. Odlievač Paľo mi dal rozrobiť sadru. Komenský nebude malá socha, takže sadry som musela rozrobiť veľa. Forma musí byť väčšia ako je socha a dosť hrubá. Bola. Forma bola veľká a hrubá.
Dve polovice formy sme vyniesli pred dielňu a postavili na zem pri Váhu. Vymazali sme ju určenou zmesou, aby sa odliatok neprilepil o formu. Zlepili sme polky do jednej časti a ja ju budem držať dole hlavou, aby otvor bol hore. Aj prázdna forma bola veľmi ťažká. Aká ťažká bude, ak bude plná tekutej sadry?
Paľo mi dal zase rozrobiť sadru, ktorú nalejeme do formy. Táto musela byť riedka, lebo sadra rýchle tuhne a my sme ju potrebovali tekutú, aby vyplnila každú dutinu, napríklad priestor vyčnievajúceho nosa. Rozrobila som ju do veľkej gumovej nádoby, nebol problém.
Problém prišiel, keď sa sadra mala naliať do formy. Mojou úlohou bolo držať formu. Učupila som sa a objala Komenského, ktorý bol stále dolu hlavou. Paľo privolal pána Zelienku, ktorý mal na starosti keramickú vypaľovaciu pec, ktorá bola veľká, ako menšia izba. Vždy nám pomohol, keď sme potrebovali jeho silu a obratnosť. Aby ste pochopili ťažkosť situácie musím vysvetliť, že v tejto dielni odlievači sme boli iba my dvaja s Paľom. Ostatní zamestnanci vyrábali umeleckú keramiku.
Pán Zelienka s Paľom nadvihli veľkú gumovú nádobu so sadrou, stenali, vzdychali, naklonili a liali.
Liali pomaličky, aby nezaťažili prirýchlo formu ťažkým objemom. Zrazu niečo nebolo v poriadku. Forma nevydržala tlak v mieste, kde bola spojená, na malom kúsku z nej sadra crčala tenkým potôčikom, mne rovno na kolená. Zatiaľ ma to netrápilo, rozrobila som dosť materiálu. Ale ako sa forma plnila, začínala byť hrozne ťažká. Objímala som ju celým telom a mala som pocit, že ju roztrhne. Vytekajúci potôčik sadry sa zväčšoval.
,,Tečie,” upozornila som Paľa.
,,Pán vedúci, poďte nám pomôcť!” kričal Paľo.
Vedúci pribehol aj so ženou, oni pracovali v ďalšej dielni, pri veľkých vázach. Všetci traja sme sa márne snažili stlačiť dva kusy formy k sebe. Tlak bol priveľký, blížila sa katastrofa. Komenský sa zachvel, vydal čudný zvuk... a forma sa rozletela na dva kusy.
Mala som odskočiť, ale ešte viac som ju objala. Pomedzi poly plášťa mi vyliezla nová úpletová sukňa, ktorú som si kúpila z prvej výplaty. Ja som nejakým podprahovým, pradávnym gestom chytila sukňu do oboch rúk a zachytávala do nej tečúcu sadru, aby nevyšla nazmar.
Plakala som, ale stále som sukňu odhodlane podkladala. Ostatok sadry bol všade okolo mňa. Na čerstvom vzduchu sadra rovno tuhla. Tvar, ktorý vznikal, nebol Komenský. Nie, sadra si neudržala v pamäti pevnú formu a vytvárala abstraktné nové tvary, niekoľko voľných zoskupení. Iba ten, v mojej sukni, dostal pevný tvar, tuho spojený s úpletom. Neuveríte, ako sa vie úplet natiahnuť!
Nakoniec sa z Komenského odlialo dosť kusov, forma bola použiteľná opätovne, ale mňa k tomu už nepustili, hoci som tú katastrofu nezavinila. Formu sme nedokázali traja udržať. Museli sme vymyslieť lepší spôsob, aj sme vymysleli. Zlepené polky formy sme ešte zviazali gumenými popruhmi. Trošku som to pociťovala ako krivdu, že ma z ďalšieho odlievania vynechali.
Paľo povedal, že kým nenarastiem a nezmocniem, budem mať funkciu udržiavača fajky. Jasné, fajčil fajku, umelci to robia. Popravde, iba si ju ráno zapálil, a to vám poviem, zapáliť fajku je veľké umenie. Vtedy si z nej potiahol, ale potom sa jej pol dňa nedotkol, lebo mal ruky od sadry. Mojou úlohou bolo sem-tam si z nej potiahnuť, aby nevyhasla, lebo by ju musel zase zložito zapaľovať. Vždy ma upozornil, že nech ti neskape. Pamätáte sa, bola taká hračka, ,,tamagoči” a keď nedostalo virtuálnu potravu zomrelo, skapalo.
Preto sa zo mňa nestal odlievač a na sochárstvo som sa neodvážila myslieť, odvaha pomaly odchádzala spolu s pubertou.
