Tou pacientkou som nebola ja, bola to neznáma žena. Vyšla z ordinácie a v čakárni sa vyjadrila, že doktor povedal, čo ešte chcem, som stará. V čakárni sme rozmýšľali na tými slovami a mali sme otázky, na ktoré nemal kto odpovedať. Napísala sa o tom zážitku. Mnohí prečítali a napísali do diskusie. Každý z diskutérov trošku inakšie poňal slová lekára, ale málokto pozitívne.
Včera som ja osobne bola u lekára, išla som na prístrojové vyšetrenie.
Nebolo mi to jedno, poviem pravdu, obávala som sa hrozných, hrozivých, studených prístrojov a nervných lekárov, že ma budú strkať, mykať, okrikovať kde sa mám postaviť, ľahnúť, obrátiť sa, nie tak, ale inakšie, bez vysvetlenia a trpezlivosti z ich strany. Ale bola som príjemne prekvapená.
Aj sestrička bola prívetivá a doktorka bola milá a mladá. Bez nervozity vysvetlila na čo prístroj slúži a čo mi budú robiť.
Povedala som, že dobre mi padne jej starostlivosť, ďakujem. Usmiala sa, že radšej takto, ako keď sú pacienti vo veľkom strese, lebo nevedia, čo ich čaká, čo im ideme robiť. Vraj si dávno všimla, že ľudia v strese sa chovajú zvláštne, oči im behajú z predmetu na predmet, točí sa im hlava, chodia neistým krokom a nezriedka padajú.
S odpadnutým pacientom má lekár dvakrát viac práce, preto takým nečakaným udalostiam sa naučila predchádzať.
Zamyslela som sa.
Od lekárov očakávame, že je vzdelaný, múdry, myslí dopredu, je prezieravý, ale okrem toho, že má veľa dobrých ľudských vlastností, napríklad, že je ústretový a slušný.
Áno, predtým lekári boli takí, ale táto zvláštna, nervózna, uponáhľaná doba ľudí mení. Našťastie nie každého.
