V ten slávny deň, v biblických časoch, na osliatku sedí človek a vchádza do mesta Jeruzalem. Ľud ho víta výkrikmi:
Hosana!
Je to oslavné slovo, velebenie.
Na cestu pod nohy oslíka prichádzajúci prestierajú svoje plášte, kladú palmové listy, vŕbové prúty s pukmi, kvety a rastliny z polí sa pred ním vinú ako kráľovský koberec.
Hosana, požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!
Prichádza syn Dávida! Spasiteľ, ktorý zachraňuje! Nech je požehnaný!
Farizeji, strážcovia chrámu a zákonníci počúvajú krik ľudí a nepáči sa im. Aký Dávidov syn? Kráľa Dávida? Snáď nie! Je spasiteľ a zachraňuje ich? Tento bosý, chudobný muž je požehnaný? To nie! Prestaňte s tým!
Urazili sa, rozháňajú ľudí, aby prestali, ale dav sa zväčšuje.
Treba ho uväzniť, poburuje ľudí! Je to burič, rebel! Zákonníci sa zhodli, ale dav ho bránil.
Za veľmi krátky čas, vo Veľkonočný piatok sa nálada davu zmenila. Ľud už kričal:
Ukrižujte ho!
Plynie z toho mravné poučenie? Zmena nálady davu je bežná. Človek na osliatku sa správal netradične a hovoril v podobenstvách, čo ľudia ťažko chápu. Na Veľkú noc vždy museli obetovať baránka.
