V starobylom meste Agra žil slávny kráľ Ašati. Bol mladý, udatný, našiel si mladú ženu a čakali prvé dieťa. Bude to syn, hovoril hrdo. Ale dieťa sa narodilo mŕtve. Aj druhé, aj tretie, aj ďalšie.
Kráľ Ašati sa zamyslel. Videl, že bohovia mu neprajú. Prečo? Je pyšný, chce veľa? Dobre, príjme čo príde! Narodila sa dcérka. Povedal si, nevadí, bude mať ešte synov hocikoľko, ale nestalo sa. Kráľovná zomrela po pôrode. Nechápal, čím urazil bohov. Skúsil ponúknuť zápalné obety, klaňal sa pred mnohými modlami, prosil všetkých bohov, aby mu malú dcérku nechali.
Princezná sa narodila. Malej dcérke dal meno Narjani a s láskou ju vychovával. Doprial jej všetko, mala pestúnky, prepychové izby v paláci, ale kráľ s údivom videl, že je stále smutná. Nikdy sa nesmiala, líčka je zbledli, oči mala zaslzené. Nestačí, čo jej dávam.
Maličká princezná bola osamelá. Ožila len keď otec vošiel do jej komnaty. Musím jej venovať svoj čas, uhádol kráľ. Vladárske povinnosti si zadelil tak, aby mohol s ňou často posedieť pri stole, porozprávať sa. Hladkal jej vlásky, rozprával rozprávky, spievali si piesne.
Ako Narjani rástla, trávili spolu veľa času nielen hrami, ale ja vážnymi rozhovormi. Spokojne videl, aká je múdra a rozvážna. Poskytol jej vzdelanie a múdrosti starých kníh. Bol na ňu hrdý. Raz ju vydám za veľkého kráľa, pomyslel si, bude z nej dobrá kráľovná. Dokonca si všimol, že rastie do krásy.
Do krásy sa rozvinula. Kráľ Ašati sa zľakol. Je príliš pekná, príliš múdra a ja som na ňu pyšný. Bohovia ma potrestajú. Nebudem jej vyberať manžela, dám ju tomu, kto si po ňu príde. I prichádzali princovia, doniesli dary, ale keď uvideli Narjani, jej krása im vyrazila dych. Rozprávali sa s ňou a videli, že je príliš múdra a zľali sa toho. Usúdili, že musí dostať lepšieho manžela, ako je on. Odišli a už sa nevrátili. Na okolí už nebolo kráľa, alebo kráľovského syna, ktorý u nich nebol. Pytači sa minuli.
Narjani rozmýšľala, prečo ju nikto nechce? Je inému určená, a ten neprichádza. Ako pomôže osudu?
Milého si nevybrala. Kráľ pozval svätých mužov, dlho sa s nimi radil, ale nemali odpoveď. Pýtali sa bohov, vykonali im obety. Bohovia obety prijali, ale odpoveď nedali.
Prešiel rok, aj druhý. Otec, ktorý nevydá svoju dcéru, celý život nesie za to vinu. Musím niečo vymyslieť, povedal si.
Dcéra moja, pôjdeš do sveta, aby si našla, toho kto ti je súdený! Dal zapriahnuť dva biele kone do ľahkého zlatého koča na dvoch kolesách. Ponúkol, že ju bude sprevádzať stráž a služobnice. Princezná ponuku odmietla, lebo musí ísť sama ako pútnici. Vymodlí si priazeň bohov, aby ju priviedli tam, kde niekto na ňu čaká. Kráľ súhlasil. Po svete chodilo veľa pútnikov, ľudia sa takto snažili nakloniť si bohov.
Rozlúčili sa, dcéra padla na kolená pred otcom. Poďakovala za všetko, keby sa viac neuvideli. Nastúpila do koča a vydala sa na cestu.
