Cesta sa zas odvíjala... pod kolesami. Narjani bola na cestách už veľa dní. Prespala u pustovníka, ktorý nemal vodu, ani jedlo. Jeho chatrč bola na nepríjemnom mieste. Odišla, ledva začalo svitať a po veľmi krátkej ceste sa dostala na pekné miesto. Zastavila pri jazere, napojila kone, napila a okúpala sa, vyprala si šaty a usušila na zohriatych kameňoch. Koníky sa pásli, ona našla ovocie a ľahla si do tieňa stromu. Prečo žije pustovník na takom hroznom mieste, keď na skok má takýto raj.
Po krátkom odpočinku sa zase postavila, umyla zlatý, koč a uvidela sa v zrkadle jazera. Ostala prekvapená. Videla štíhle, pružné dievča, krásne, ako kvitnúci strom, krehké a zároveň vyžarujúce silu. Preto sa ma pytači zľakli. Nazbierala ovocie, ako dar pre ďalšieho pustovníka a išla.
Múdre slová počúvala... večer, keď našla chatrč svätého muža, ktorý bol veľmi starý a múdry. Bol k nej vľúdny, ale nechápal prečo je na cestách. Vypytoval sa, aký má hriech, ktorý si musí odčiniť. Ju to znepokojilo a rozmýšľala. Pustovníkom sa nezdá v poriadku, že si hľadá manžela. Ako ďaleko má ísť, koľko si má vytrpieť?
Ráno sadla do koča a cesta viedla cez tŕne. Bolo husté, musela sa predierať. Trhali jej šaty, pokožku, ničili zlatý koč. Povedala si, že aj tŕne raz skončia. Áno skončili, ale prišlo niečo horšie, púšť. Zadúšajúci prach a piesok jej zapchával nos, pálil oči a sadal do rán. Mala pocit, že prechádza rozpáleným kotlom a prepletá sa pomedzi plamene. Opraty v jej rukách sa zmenili na živý oheň, ktorý s hrôzou pustila.
Cesta sa zle vyvíjala... a kone cválali neovládané, až kým sa nezaborili do hlbokého piesku. Zlatý koč nadhodilo a Narjani vypadla. Ležala v bezvedomí, zasypal ju piesok. Ležala zaviata, možno by sa viac neprebrala, ale v noci sa v púšti prudko ochladí. Chlad ju prebral. Nevedela kde je, ale pri svite hviezd rozoznala koníky. Chytila opraty, hladkali ich po pysku. To pomohlo aj jej, aj koníkom, upokojili sa a viedla ich krokom. Keď vyšiel mesiac našla cestu. Hviezdy sa jagali na oblohe, v hĺbke, v nekonečnosti. Bohovia mi ukazujú cestu.
Tá cesta zase viedle cez tŕne. Doráňaná, utrápená sa dostala na malú čistinku. Neuveríte, ale aj na takomto hroznom, nehostinnom mieste býval jeden pustovník. Asi ho zobudil hrkot kolies. Sedel a zazeral. Vystúpila z koča a hlboko sa mu poklonila.
Úctivo ho požiadala o odpustenie, že ruší a pokorne poprosila vodu pre koníky a o kúsok miesta pre seba pri ohništi. Nepriateľsky povedal, že vodu nemá a môže si pri ohnisku ľahnúť. Narjani poďakovala, ale ohnisko bolo vyhasnuté a okolo neho v smetiach husto rástli bodliaky. S odporom si sadla na smeti a zdvorilo čakala, kým si svätý muž ľahne, aby si aj ona mohla ľahnúť.
Svätý muž nepriateľsky zazeral a vypytoval sa jej, či prešla cez púšť a ona prisvedčila. Ešte neprívetivejšie sa opýtal, či ju spálilo slnko a či ju zavial piesok. Len prikývla. On jej veľmi nepríjemne povedal, že ho zobudila, lebo sa chce sťažovať. Prekvapená odvetila, že nesťažuje sa, ale on namietal, že sťažuje sa jej krvavá dodriapaná pokožka a zapálené oči. Musíš byť pokornejšia, oveľa pokornejšia!
Ani tŕne nepichali tak, ako pustovníkové slová.
Aj zlých ľudí už postretla... nebol prvý, ktorý bol nenávistný. Trápila sa, kým ju milosrdný spánok objal a vtiahol do svojich vôd. Spánok ju oslobodil a snívalo sa jej, že niekto jej podáva pohár s nápojom. Prijala nápoj, videla tvár. Musím si ho zapamätať. Ráno na koči prešla kúsok a našla príjemné miesto, prameň, ovocie. Osvietila ju myšlienka, že zlostný pustovník býva na nepríjemnom mieste, lebo to tak chce. Opatrila koníky aj seba, nazbierala bobule do košíka, ktorý uvila z konárikov a trávy.
