Cesta sa tu zastavila..., vedela, že tu ostane. Pozerala na mladíka, videla aký je vysoký, svalnatý drevorubač, ale držanie má kráľovské. Žiaril slabým svetlom. Opýtal sa jej, kto je a čo tu robí. Povedala mu, že je dcéra kráľa Ašatiho a je pútnička.
Volám sa Narjani, povedala krotko a mladík si pomyslel, že dievčina je ako slnečný lúč. Tichým hlasom sa ho opýtala na jeho meno. Načo ho chceš vedieť? Nastúpiš do zlatého koča a odídeš, povedal. Prečo si chceš vziať moje meno?
Lebo ja som svoje meno nechala tu, povedala a pomyslela si, že možno aj jej srdce tu ostáva. Po lícach sa jej rozlial rumenec, ako svitanie na nebi. Mladý muž sklonil hlavu. Vzdávam sa, premohol ma ten jemný rumenec na dievčenských lícach. Nikdy nevidel takéto dievča.
Otec a mama ma oslovujú Satjaván.
Dievča sa usmialo, veď Satjaván znamená pravdu. Pomenovali ťa po pravde, povedala a začervenala sa ešte viac. S tebou sa musí dobre rozprávať, ty hovoríš iba pravdu. Kútiky úst sa jej nadvihli v úsmeve. Ale Satjaván bol smutný a povedal, že nechce svoj smútok prenášať na iných.
Prenes ho na mňa, rozdelíš ho na polovicu!
Princa si tu teda našla... a cítila k nemu sympatie. On sa skúmavo zadíval na zapýrené dievča. Povie jej svoju smutnú pravdu, že jeho otec voľakedy videl a teraz je slepý. Bol kráľom a je vyhnanec. Matka bola krásna mladá žena a teraz je zhrbená živá mŕtvola. Bývali v paláci a teraz ich palácom je tento obrovský strom.
Čo chceš ešte vedieť?
Všetko! Úprimne mu pozrela do očí a smutná pravda ju zasiahla. Stáli a dívali sa na seba. Dlhú cestu som prešla, drahý Satjaván. Popros rodičov, aby ma prijali vo svojom paláci a poskytli mi pohostinstvo, aké sa dáva pútnikom. Mladík sa uklonil, vystrel k nej obe ruky a pozdravil ju v mene otca, kráľa Dhárašáta a matky kráľovnej. Prosím, aby si sa stala naším hosťom! Správal sa kráľovsky, ani o tom nevedel.
Žili ako drevorubači. Všetko čo mali, vyrobil Satjaván svojou sekerou. Trón pre kráľa, lôžko na spanie, nádoby z tekvíc, cesty k stromu. Všetko čo jedli ulovil svojím šípom. Otec mal vždy čerstvé mäso, opečené na ohni. Kráľovský plášť z tigra, nádherné šaty z tenkej kože pre kráľovnú, zdobené kvetmi a listami. Matka mala vždy čestvé ovocie, ktoré rada jedla. S láskou sa staral o rodičov, nosil im voňavé kvety v košíčku, pre dobrý pocit. Jemu samému stačila sukňa z trávy.
Zaviedol princeznú cez vzdušné siene ku kmeňu, o ktorý sa opierala chatka. Chránila ich pred nečasom, ale v tejto doline bývalo pekné počasie. Kráľ sedel na tróne vzpriamene, matka pri jeho nohách. Nie ona bola slepá a predsa nevnímala. Prvý vedel kráľ, že k nim idú cudzie kroky. Vľúdne sa opýtal syna, koho vedie a keď sa dozvedel, že pútničku, poďakoval za preukázanú česť a ponúkol všetko čo majú.
Jeho hlas bol zvučný a mladý, bez smútku a utrpenia. Kráľovná postrádala city. Princezná sa hlboko poklonila, princ ju predstavil. Všetko prebiehalo, ako v kráľovskom paláci bolo zvykom. Kráľ si spomenul, že poznal kráľa Ašatiho z Agry, keď bol mladý. Potom sa zamyslel a povedal, že všetko, čo poznal bolo veľmi dávno, žil v minulosti, ale neznelo to ako ponosa.
Princ predložil jedlo, jedli prstami a mladí sedeli na koberci z trávy. Napila sa nápoja z neznámeho ovocia a vedela, že toto pila v sne a podal jej ho tento mladík. Videla som tvoju tvár v sne, povedala mu a on jej dal biele kvety do vlasov.
Vedela, že tu ostane, našla muža, ktorý jej bol bohmi určený
