Cesta sa zas odvíjala... kone netrpezlivo dupotali, zlatý koč letel, až sa zľakla. Premohla strach a začalo ju to tešiť. Takýmto tempom sa rýchle vráti. Vzdialenosť, ktorú prekonávala mesiace, preletela ako blesk. Cesta aj tak trvala deväť dní. Oslovovala stromy, zhovárala sa s vtákmi, spievala s potôčikmi, debatovala s vetrom. Krajinu šťastne spoznávala a jeden deň koč vyšiel z lesa a letel po dobrej ceste.
Dobrá, dláždená cesta vedie do Agry, zakričala svojím koníkom.
Nádvorím preletela, z koča zoskočila a bežala k otcovi. Kráľ Ašati mal pozvaného svätého muža, ktorý videl do osudov ľudí a pýtal sa ho, či dcéra ešte žije a ako sa jej darí. Nestihol nič povedať, keď do sály vbehla princezná.
Otec, otec, kráľ môj! Hodila sa mu okolo krku, objímala, bozkávala. Svätý muž sa usmial a poznamenal, že nemusí byť veštec, aby videl, že všetko dobre dopadlo. Zbehlo sa celé služovníctvo a žičili to dobrému kráľovi, aj milovanej princeznej.
Rada zase doma bola... svoje šťastie im chcela rozpovedať. Chvela sa od šťastia, tvár sa jej rozsvietila ako ranné zore. Každý videl jej krásu, ktorá sa znásobila putovaním. Dcéra, porozprávaj nám akého si našla muža. Kto je jeho otec? Narjani vyrozprávala príbeh kráľa Dhárašáta, jeho oslepnutie, opísala starostlivého syna, ktorý sa dojemne stará o slepého otca a zdrvenú matku.
Otec kráľovsky vyhlásil, že príjme toho, koho si vyvolila. Ako sa volá?
Volá sa Satjaván.
Milosť, vznešený kráľ, princezná si ho nesmie zobrať! Vidím temné tajomstvo!
Svätý muž viac nechcel povedať. Princezná plakala, objala otcové kolená a povedala, že on dal kráľovský sľub a to sa musí dodržať. Musí ju pustiť k vyvolenému. Otec sa díval na mudrca a ten povedal, že nech ho bohovia potrescú, ale povie, čo vie. Pravda je taká, že Satjaván do roka zomrie.
Tajomstvo sa dozvedela... a ostalo ticho. Princeznej sa zrútil svet. Otec ju chcel prehovoriť, aby sa tam nevrátila, ale ona si zapchala uši. Dali sme si pomaľovať ruky, že spojíme naše životy, musím sa vrátiť.
Rok budem šťastná!
Vraciam sa k môjmu milému, dáš mi otcovské požehnanie? Kráľ pomaly prikývol. Skvelé, inakšie by odišla bez požehnania. Kráľ Ašati prikázal, aby dcérinu výbavu, ktorú chystajú od detstva dali naložiť na vozy. Debny so zlatým riadom, šperkovnice, plášte, šaty. Prikrývky obrusy, závesy. Samozrejme ju odprevadí k ženíchovi a bude na svadbe. Zapriahli kráľovský koč s hrubými kolesami, za ním nastúpila kráľovská jazda. Cesta trvala polovicu.
Údolie a les našli ľahko. Hrkotania kolies, dupot konských kopýt vylákal všetkých pred banyanový strom. Chceli čeliť nepriatľovi. Stretnutia dvoch veľkých kráľov bolo dojímavé a stretnutie zamilovaných neopísateľné.
Brahmani, kňazi, pripravili obrad. Ženích a nevesta trikrát obišli svadobný oheň. Ženích jej hodil do sukne prsteň a namaľovali jej bodku na čelo. Držali sa za pomaľované ruky a ona sa dívala na chatku, ktorú pre ňu postavil Satjaván na znak svojej lásky. Vďačne na neho pozrela a čakala, kým sa skončí svadobný obrad.
Koľko dní nám ostáva, rozmýšľala. Budem si to značiť. Vyryjem zárez každý prežitý deň do kôry stromu. Budem sa tešiť z každého dňa.
