Kým nebol školák, opatrovala jeho, aj mladšieho brata starká. Obidvaja mali záľubu v hre na počítači. Starká nevedela robiť s počítačom a nevedela ho ani zapnúť. Mladý rýchlik to vedel a ráno, keď odišli rodičia do práce to vždy aj urobil. Dvaja krpci sedeli pri stole a s napätím pozerali, ako sa počítač pomaly rozbieha.
“No, lýchle, lýchle!” poháňal počítač očami, aj slovami ten menší.
Väčší skúsenejší a múdrejší ho krotil.
“Cakaj, nacítava!”
Hovoriť vedeli len takto, ale s počítačom si poradili. Toto bola dobrá, úsmevná príhoda, ale mám aj horšiu. Zlú, ale s dobrým koncom.
Mladí bývali v dome s rodičmi a vo dvore si stavali svoj dom, aby mohli sami bývať a boli nezávislí. Raz sa stalo, že “rýchlik” spadol do studne. Pri stavbe sa zo studne čerpala voda, potrebná k stavebným prácam. Studňa bola prikrytá, ale malý, v rýchlom behu odkopol kryt a spadol do studne. Nemal ani toľko času, aby vykríkol.
Dopadol na hladinu a musel plávať, nemohol strácať sily na krik, plač, alebo hocičo iné, nepotrebné. Musel plávať bez prestávky, oddychu, bez zaváhania. Plával, kým ho nezačali hľadať a neobjavili v studni. Plával aj potom, lebo nevedeli ho dostať zo studne, museli prísť hasiči.
To dosť trvalo. Keď ho vytiahli z vody neplakal, iba odborne komentoval.
“Plával šom ako peš.”
