Bol tridsiaty apríl ráno. Mladá riaditeľka prišla do práce a sadla si k stolu. V zornom uhle jej pohľadu videla za oknom nový vysoký strom ozdobený farebnými stužkami. Vstala a išla k oknu. Videla, že nerastie normálne zo zeme, ale je kolíkmi upevnený do zeme. Strom, ktorý vyrúbali za budovou v lese.
Prešla na sekretariát, že sa opýta svojej sekretárky. Otvorila dvere a sekretárka tam stála s nejakou mladou. Hlavy dokopy a niečo riešili.
„Čo riešite?“ opýtala sa ich. Pozreli na seba, chechtali sa a sekretárka povedala, že pripravujú poradu a po nej bude veľká zábava. Celozávodná v jedálni, nevieš, pani riaditeľka?“
„Nechaj to tak. Povedz mi o tom strome pod mojím oknom!“
„Postavili ti máj, zajtra je prvého mája.“
„Už o tom hovorí celý závod, čo? A vy sa rehocete.“
„Zatiaľ nehovoria, ale bude sa hovoriť. Neteší ťa to?“ Dve mladé ženy sa pozreli na seba. Má ma to tešiť, pomyslela si. Netešilo ju to.
„Kto mi ho postavil?“
„To by si ty mala vedieť,“ povedala opatrne. „Je to veľký strom, jeden by to nedokázal muselo ich byť viac. Tých májov postavili viac.“ Riaditeľka sa pozrela na sekretárkine okno a tam tiež stál máj.
„Ty určite vieš, kto tebe postavil máj,“ konštatovala a spýtavo sa pozrela na sekretárku. Ona len prikývla.
„Prepáč, ja vlastne o tebe nič neviem. Som zahĺbená do práce, do svojich problémov, tvoje nesledujem.“
„To je v pohode. Ja nemám problémy. Máme sa radi, spávame spolu, tak mi postavil máj. Aj ty by si mohla vedieť tebe kto..., ale vidím že nevieš.“
„Hm, ako zistím?“
„Ja skúsim závodnú šuškandu, tamtamy, a JPP.“
Čo je JPP?“
„Jedna pani povedala.“
„Vážne,“ smiala sa. „Koľko májov postavili?“
„Nám obidvom a jeden spoločný pre ostatné slobodné. Budú chcieť odmenu.“ Ona sa na ňu vyplašene pozrela.
„Neplaš sa, stačí bozk. Hoci za taký veľký strom si zaslúži viac.“ Potom sa smiala, že za máj zvyknú dať fľašu, ale to sa smiali už obidve. „Už som sa bála, že inšie,“ povedala riaditeľka.
„Aj inšie mu môžeš,“ smiala sa sekretárka. „Ale ty nevieš komu a to je problém. Ak zbadajú, tak polovica prítomných si bude pýtať odmenu. Pani riaditeľka, tentoraz sa nemôžeš vytratiť a odísť domov, ako máš vo zvyku. Urazila by si tých chlapov, ktorí sa narobili pri stavaní máju. Už sme všetky vyobliekané, iba ty si zase v tmavom kostýme. Už jen okuliare v čiernom ráme a drdol...“
„A stará dievka ako vyšitá,“ povedala riaditeľka.
„Mala si povedať, že stará panna,“
„Veď to!“
Zábava bola fantastická, tancovala aj najmladšia riaditeľka v strojárstve. Jedna pracovníčka zabehla kúpiť fľaše. Každá darovala fľašu tomu svojmu, pobozkala ho, hneď tam na očiach verejnosti. Aj iné mu dala, v tú noc sa príležitosť určite našla. Za takú námahu s tými stromami, si to chlapci zaslúžili. Veď museli najprv vyrúbať strom, potom ozdobiť, zdvihnúť, narovnať to veľké ťažké stromisko, postaviť a upevniť do zeme riadne, odborne. Máj sa nesmie zvaliť, ešte by niekoho zabil. nie je to jednoduché.
Niekomu sa pridal ďalší problém, priznať sa, že to bol on. Pre riaditeľku bol problém zistiť, komu má dať. No veď fľašu. Jasné, že fľašu. Ale sekretárka povedala, že je tu pár žienok, ktoré za jeden máj podržia aj niekoľkým. Normálka, ten máj stavalo viacej chlapov, zaslúžia si. Sú tu aj prajné baby, majú veľké srdce, to je v pohode.
„A ty, pani riaditeľka, máš problém dať jeden bozk.“
Zamyslela sa. Chodili po ňu tancovať, tak tancovala, ale nikto jej nepovedal, že ja som vám postavil máj. Nikto, lebo sa nepýtala. Mala by sa pýtať. Spoliehala sa, že sekretárka zistí, ale nešlo to. Jasné, už sa zabáva s tým svojím. Aj ona by si mala vyvoliť jedného. Alebo dovoliť, aby si ju vyvolil niekto.
Už bolo dosť hodín a riaditeľka mala na stole neprevzatú fľašu. Jedna urečnená mladá baba si to zobrala do svojej réžie a do mikrofónu pri hudobnej aparatúre povedala, že ostala jedna neprevzatá fľaša za máj. Ak sa dotyčný neodhodlá do päť minút tú fľašu prevziať, dá fľašu tomu, kto za ňu dá najkrajší bozk.
Ochotníci sa rútili k mikrofónu a snažili sa pobozkať ju. Niekoľkým to aj dovolila, ale zakaždým povedala, že fľaša je tam na stole, tam si má ísť po fľašu a po bozk. Keby nebola povznesená nálada, riaditeľka by sa bola nahnevala, lebo toľkí pribehli k jej stolu. Takto ich len odbila, že ak fľaša patrí jemu, musí predložiť dôkaz, alebo svedka.
Z toho nápadu sa rozpútala dobrá nálada. Nosili čudné dôkazy, falošných svedkov, smiali sa a zabávali, ale zrazu vedela, že jeden mladý inžinier je ten pravý. Nie je pravý, ale pravý páchateľ. Bez dôkazu a bez svedka stačil pohľad do očí, a vedela, že jej postavil máj, to on je ten tajný ctiteľ.
„Nechcel som vás kompromitovať,“ povedal.
„Nie, ja si to cením,“ povedala a pozrela mu do očí. „Fľaša je pre vás, vyberiete si, aj k tomu patriaci bozk?“ On sa pozrel, prikývol a na verejnosti ju nežne pobozkal na pery. Nevedel aký dlhý bozk si smie dovoliť, tak radšej to nepreháňal. Zaznel aj potlesk, ale len taký chabý, len pár rúk. Už si ich nevšímali, každý sa zabával po svojom.
S nápadníkom išla tancovať, jasné že jeho meno nevedela, hoci ho poznala a pracovali spolu na projekte. Nemôžem si všetky mená pamätať, ospravedlňovala sa sama pred sebou. Tento mladý inžinier bol veľmi šikovný a múdry, a mal pred sebou budúcnosť v ich závode. Ale... hm, koľko má rokov. Nedávno skočil školu. Pracuje druhý rok. Ona je síce mladá na to že je ekonomická riaditeľka, má iba tridsaťdva, ale on je mladší.
To môže mať takých dvadsať šesť rokov. Možno viac o niečo. Nevadí, iba tancujú spolu. A pobozkali sa, lebo jej postavil máj. Ona sa mu nevnucuje, bol to jeho nápad. Pracujú spolu na projekte a dobre si rozumejú. Nemôže sa ho opýtať ako sa volá. Jeho by tým urazila a sama by sa zhodila.
On ju v práci samozrejme oslovoval pani riaditeľka, lebo to bolo jej pracovné zaradenie. Ale teraz na zábave ju oslovil pani inžinierka. To sa mu zdalo vhodnejšie, aj on bol inžinier, trochu to zotieralo rozdiel medzi nimi. Navrhne mu tykanie, vtedy si ľudia hovoria krstné mená. Nechá sa aj pobozkať? Prečo nie? Nakloní sa k nemu, ostatné je na ňom.
„Ja som Ruža.“
„Ja som Robo.“
Naklonila sa, ale on váhal, tak sa odtiahla. Nebude sa strápňovať. Potom sa uškrnula. My sme už len podarený pár. Bojíme sa strápniť, bojíme sa bozku.
„K tykaniu patrí bozk,“ povedala, dívala sa na neho a čakala. Nechcel odmietnuť, iba bol opatrný.
„Poďme na vzduch.“
Čo je, dusí sa, pomyslela si, potom sa zahanbila, že odkedy je takáto sarkastická. Vyšli von, pobozkal ju, objal a bozk sa predlžoval a predlžoval a bol dobrý. Takéto bozky mávala rada, ale nechcela myslieť na časy, keď ich dostávala. To by ju rozplakalo a ona už z plaču vyrástla. Tie nežné dlhotrvajúce bozky, krásne noci, ktoré s dotyčným strávila.
Hľadá taký vzťah? Takého muža? Áno, niečo také. Dlhotrvajúce, dušu povznášajúce. S hlbokým citom, s nežnými prejavmi lásky. Už chápe prečo sa susedova žena chcela hodiť pod vlak, keď ju muž opustil. Ona tiež silne prežíva, že o niečo také povznášajúce prišla. Vzdychla. Len nech táto zlá chvíľa prejde, musí sa spamätať, veľa si sľubovala. Mala pocit, že s ním je to navždy, že prišli do prístavu a preto to bolí, lebo v prístave ostala sama. Ach, tak to bolí. Vlastne bolelo to. Na tú veľkú lásku už nemyslí, ale teraz sa jej vynorila. Chce niečo také ešte raz prežiť. Nie, to sa nedá. Znova vzdychla.
Myseľ jej blúdi, on ju pozoruje. Skúma? Nevie prečo. Bola príliš emotívna. Už mala pocit, že posteľ je blízko. Tak nech, ešte ani nezačali a už to pokazila. Oddala sa bozkávaniu, snívaniu, príliš prežívala a on ju skúma a nevie prečo zrazu je iná, ako v práci.
Nie je tá, ktorú pozná, triezva, pragmatická. Je prekvapený, že ju zle odhadol. Tvári sa nesúhlasne, odsudzujúco. Emotívne ženy nemá rád? Odsudzuje citovosť. Takúto nechce? Díva sa akoby zhrozený. Alebo ako to je? Bola zahanbená a sklamaná. Zo seba, alebo z neho?.
,,Ideme dnu?" Bol prekvapený, že čo tak rýchle, ale prikývol. Aj ona bola zmätená. Prečo si dal takú obrovskú námahu so stavaním mája, keď ju naozaj nechce a nesúhlasne pozerá. Nechápala ho. Ten obrovský, ťažký strom, načo sa do tej akcie zapojil? Chce nad tým rozmýšľať, pochopiť? Už nie, chce ísť domov. Vlastne to dopadlo dobre. Nezamilovala sa, nebude sa trápiť, nebude sa jej s ním roky snívať. Vyhla som sa problémom. Uľavilo sa jej a trošku je jej ľúto. Pôjde domov. Zavolá si taxík.
Sedela v taxíku. Bolo jej ľúto za vysnenou láskou s mladým sympaťákom. Viac ako si pripúšťala. Som naivná ako mladé dievča. Od každého bozku si veľa sľubujem. Netúži za dobrodružstvom, ale po porozumení. Taký vzťah, ako mala predtým. V taxíku sedela smutná a sklamaná.
Mladý inžinier ostal a tiež bol sklamaný. Tak pekne vzdychla, aj tak odchádza. On je do nej zamilovaný od prvej chvíle, ako ju uvidel. Čo urobil zle?
