Sú prázdniny a každý deň stretávam na železničnej stanici decká, ktoré sú organizované v skupinách s jedným, alebo dvomi dospelými. Môže to byť detský tábor, alebo športový oddiel, alebo hocičo inšie.
Stáli sme na nástupišti 3, koľaj 9, a pani učiteľka, možno vedúca, dbala, aby deti nešli za žltú čiaru, ktorá znamená, že je nebezpečne blízko koľaje. Prichádzal vlak, hlasno brzdil, deti prepukli v nadšený jasot a tlieskali, ako obľúbenému spevákovi na koncerte.
Prekvapená som bola. Ešte som nezažila, aby sa tlieskalo prichádzajúcemu vlaku. Opýtala som sa učiteľky, či vedúcej, že prečo takto vlak vítajú? Vravela, že v televízii počuli, že na stredné Slovensko nakúpili tri nové vlaky a zatiaľ nemali šťastie ich ani vidieť, iba samé staré a ešte staršie súpravy chodia. Túžili sa odviezť na novom, modernom vlaku a presne taký prišiel. Deti sa vrhli s výkrikmi k vlaku a šikovne nastupovali do kupé.
Aj ja som nedávno tlieskala vydarenému pristávaniu. Nebola som sama. Boli sme po mnohých rokoch v Bratislave a previezli sme sa loďou po Dunaji. Bolo to pekné, až romantické, veľmi sa mi plavba páčila. Keď sa loď vracala do prístavu, všetci sme stáli so spokojným úsmevom a čakali, kedy otvoria príchod k schodíkom.
Jedna pani povedala, že keď pristáva lietadlo, cestujúci tlieskajú. Povedala to tak nahlas, že všetci počuli. Keď sa otvorili dvere na kabíne a vyšiel kapitán lode, začali sme spontánne tlieskať.
Fešák kapitán vylúdil na tvári skromný úsmev a povedal, že no tak, nebolo to až na potlesk, ale ženy kričali, že bolo. Všetky začali kričať, že bolo to skvelé! Ukážkovo ste pristáli! Niektorí muži si možno pomysleli, že aj on dobre robí svoju robotu a toľko žien mu netlieska, ale priali mu to.
Jedna humoristka vykríkla, že hlavne, že sme nedostali defekt. Kapitán sa zasmial a povedal, že ba, dostali sme a ide ho opraviť. To nás rozosmialo a z lode sme vystupovali so smiechom. Bola to dobrá plavba a pekne prežitý výlet.
Raz som zažila potlesk pre vodiča autobusu. Bolo to niekde v Taliansku. Malá cestovná kancelária s neveľkým autobusom nás viezla po malom, starodávnom mestečku s úzkymi ulicami a zablúdili sme. Ulica bola nepriechodná a šofér musel cúvať.
V úzkych uličkách sa ťažko posúval autobus dopredu, ale dozadu to bolo neskutočné. Pohyb autobusu zabránil ľuďom z mestečka prejsť na druhú stranu ulice, teda stáli popri celej trase. Neboli nahnevaní, bavilo ich pozerať a asi mu radili. Predpokladám, že vodič nerozumel, ale tváril sa vľúdne.
Cúvanie išlo pomaly. Niekedy sa musel posunúť dopredu, aby mal lepšiu pozíciu pri cúvaní do bočnej ulice, v úzkom priestore. Potom sme sa posunuli na také miesto, že vo výhľade bolo malé námestie. Na ňom sa mohol autobus teoreticky obrátiť opačným smerom. Postávala tam kopa ľudí a chceli vidieť, ako sa nám podarí vymotať z úzkych uličiek. Neviem, či len nemohli prejsť, alebo ich zaujala majstrovská operácia s autobusom. Taliani sa ľahko nadchnú a hlasno fandili šoférovi, aj autobusu, aj nám cestujúcim.
Nakoniec po viacerých pokusoch, trošku dopredu, trošku dozadu, nabral správny smer a cesta bola otvorená. Mohli sme vyraziť k nášmu cieľu. A nadšené obecenstvo na námestí začalo tlieskať, kričať, ujúkať a kývali nám, kým sme sa nestratili z dohľadu.
Predpokladám, že vodičovi autobusu to dobre padlo a my sme boli na neho hrdí.
