V Radzovciach bola veľká škola, so skvelými ľuďmi. Predpokladám, že stále je, ale ja som už odtiaľ ďaleko. Ó, ako dávno to bolo. Zaujímala som sa, či by som nemohla tam učiť ako nekvalifikovaná učiteľka výtvarnú výchovu a vyšlo to. Učiteľstvo ma zaujalo, vtiahlo do seba a ja som začala študovať na vysokej škole. Bol to šťastný nápad, nič lepšie sa mi nemohlo stať. Dobrý učiteľský kolektív, slušné, vychované deti a učiteľovanie sa mi zdalo ako splnený sen.
Radzovce je veľká obec a pod jedným riaditeľstvom bola aj slovenská, aj maďarská škola, s počtom asi 800 žiakov. Neboli problémy medzi dvomi národmi. Boli previazaní manželstvami, kmotrovstvami, susedstvom a spolupatričnosťou k dobrej obci.
Každoročne sa školský rok ukončil výletom na hrad Šomoška. Išli všetci žiaci, aj učiteľský zbor, na čele s riaditeľom. Celá škola sa natlačila do osobného vlaku, ktorý išiel do Maďarska. Bolo to dosť otrasné cestovanie, ale teraz ma nostalgia zalieva ako more, lebo tú trať už zrušili, koľajnice vtrhali, budovu rozobrali. Neostala ani pamiatka.
Viezli sme sa jednu zastávku. Ďalej sme pokračovali peši. Nie ďaleko. Hrad Šomoška, aj s pôsobivým kameným vodopádom, zo šesťhranných kamenných prúdov, bol blízko. Stojí zhruba na štátnych hraniciach. Akurát, že vchod na hrad bol iba jeden, pre obidve susediace štáty a to na strane za hranicami.
Predpokladám, že bola uzavretá medzinárodná zmluva, že naši občania smeli prekročiť hranice a vojsť na hrad. Hranice neboli zjavné, dali sa prekročiť bez povšimnutia. Okrem toho žiaci tam boli každý rok s učiteľmi, viackrát s rodičmi, tade chodili na huby a na turistiku. Jednoducho boli domáci a nič mimoriadne na celom prekročení hranice nevideli.
Nie tak mladí pohraničiar. Keby to bolo pár ľudí, prejdú, on si nič nevšimne, ale taká masa džavotajúcich detí a hlasno hovoriacich tínedžerov by prebudila aj mŕtveho. Vojak bežal a kričal, že stoj, lebo strelím, alebo niečo podobné s namierenou zbraňou, ale nebolo ho počuť. Nakoniec zastavil dav, zabránil vstupu na hrad a celú skupinu chcel zahnať k svojej strážnici na maďarskej strane hranice, ako stádo koní, aby sa pochválil nadriadeným, aký úlovok sa mu podaril.
Aj by mu to vyšlo, ale riaditeľ školy so všetkou vážnosťou zavelil: Stáť!
Vojak na neho namieril zbraň a veľkí chlapci, deviataci, bolo ich približne osemdesiat, v tej tlačenici stáli za vojakom so zdvihnutou pravicou, v ktorej každý zvieral fľašku so žltou minerálkou.
Riaditeľ zvučne prehovoril a do slov vložil celú vážnosť svojej funkcie. Požiadal vojaka, aj žiakov o zachovanie pokoja a rozvahy. Sme predsa ľudia! Chlapci spustili ruky a zahanbili sa za myšlieku, že utlčú vojaka, aby ubránili riaditeľa pred zastrelemím, ktorý bol v dedine vážený, medzi obidvomi národmi.
Pokojnými slovami vysvetlil mladému strážcovi hranice, že existuje medzinárodná dohoda, ktorá sa tu roky využíva pri návšteve hradu, ale ten neuveril a nevedno prečo, nevedel o tom. Preto na riaditeľov rozkaz škola nastúpila podľa tried pod vedením učiteľov a všetci sme odkráčali k jeho búde, ktorá stála na štátnej hranici, ale pomerne vo vzdialenom bode.
Pokojne a v tichosti čakala zoradená škola so šokovanými deťmi, kým vojak svojím historickým prístrojom oznámil vrchnosti, čo sa stalo a pýtal sa, ako má postupovať. Čo mu povedali, sme nedopočuli, ale krotko poprosil riaditeľa o prepáčenie a prepustil nás. Prijal podanú ruku a smutnou tvárou prikyvoval na jeho pokojné a poučné slová. Sledovalo ich veľa párov očí a bolo to poučné aj pre deti, aj pre nás dospelých, že konflikty sa dajú riešiť mierovou cestou.
Ale chápete, ak by tam bolo menej rozvahy hoci na jednej strane, mohlo to zle skončiť. Útokom nabudených tínedžerov, masovou bitkou, možno streľbou, alebo aj úmrtím. Takto to ostalo niečím, čomu sa nakoniec zasmiali prítomní a doma sa smiala celá dedina, že mladí si chcel vyslúžiť pochvalu, povýšenie a dovolenku navyše, alebo aj finančnú odmenu.
Dostalo sa mu len posmešných úškrnov, pre horkokrvnosť a rýchle konanie, s pomalým rozmýšľaním.
