Raffael Santi 28.3.1483 - 6.4.1520
Renesančný maliar Raffael sa narodil v Urbíne a zomrel v Ríme. Na Veľkonočný piatok je 505 ročné výročie jeho smrti.
Údaje jeho života čerpám z diela talianskeho spisovateľa , maliara a architekta Giorgio Vasari, z roku 1550. Boli súčasníci, ale nemuseli sa poznať. On je známy biografiami talianskych umelcov.
Milí čitatelia, chcem sa ospravedlniť, za nie veľmi dobrú fotografiu, lepšie to nejde. Mám reprodukciu obrazu Raffaela, ktorý som raz kúpila v Lučenci a po viacerých sťahovaniach z mesta do mesta, nie je v dobrom stave. Je to malý obraz, Portrét muža, myslím si, že originál je v obrazárni v Budapešti. Keď som si kúpila reprodukciu, myslela som, že je to Raffael, alebo jeho súčasník. Mohol takto vyzerať, má peknú mladú tvár a oblečený je podľa vtedajšej módy. Preto som ho odfotografovala pre vás.
Videla som aj kópiu jeho madony na povale jednej fary, ale nemali sme ešte mobily, ktoré fotili. Sediaca madona, Maddona della seggiola. Jej poznávacie znamenie je pásikavý ako keby turban a veľmi je pôvabná. Bol to pre nich svätý obrázok, v nie dobrom stave. Netušili akú má hodnotu. Raffael sa preslávil svojimi prekrásnymi madonami, kópie jeho obrazov sa našli aj na Slovensku.
Najslávnejšia je jeho Sixtínska madona. Je to veľký oltárny obraz v ráme, namaľovaný na objednávku pápeža Júliusa II., toho istého, ktorý najprv bol obdivovateľom Leonarda da Vinci. Počas 2.svetovej vojny sa obraz stratil, ale bol zachránený, okolo tej záchrany sú fámy.
Madona stojí na oblaku, za ňou sa roztvára opona a ona drží svoje dieťa Ježiška. Pred ňou kľačia dvaja svätci, vľavo pápež Sixtus, ktorý má črty tváre pápeža Júliusa II., objednávateľa obrazu. Vpravo kľačí svätá Barbora. Pod nimi sa spodného okraja obrazu opierajú dvaja anjelici, ktorí vyzerajú ako malí uličníci, ktorí rozmýšľajú aké huncútstvo by mohli zase vykonať. Sú to najčastejšie reprodukované postavy z umeleckého diela na vianočných pohľadniciach, tričkách, atď...
Obraz bol namaľovaný asi v r. 1513. V súčasnosti je v obrazárni Zwinger v Drážďanoch.
Raffael svoju maliarsku dráhu začínal v Perugii, darilo sa mu, bol nadaný a pracovitý. Presídlil sa do Florencie, otvoril si ateliér a zamestnal viacerých maliarov pomocníkov, ktorý pracovali na objednávkach. Časom konkuroval aj Leonardovi, ktorého pápež obdivoval, a teraz navrhol Raffaelovi, aby pracoval pre neho a presťahoval sa do Ríma. To sa aj stalo a z mladého Raffaela sa stal veľmi zámožný muž. Mal sa oženiť s neterou vysoko postaveného cirkevného hodnostára.
Mal 37 rokov a ťažko ochorel, trpel osem, možno 15 dní horúčkami. Bolo podozrenie na otravu. Po jednej akcii v cirkvi, kde všetci prítomní pobozkali kríž, Raffael ochorel a tak isto traja muži, významní cirkevní hodnostári, ktorí pobozkali kríž pred ním, dostali horúčky a zomreli. Zomrel aj krásny, mladý Raffael. Na úmrtný list lekár pápeža Leva X. napísal príčinu smrti zápal pľúc. Pápež Lev X. pri jeho lôžku sedel často, bol obľúbencom aj tohoto pápeža, lebo Julius II. zomrel. Teraz nový pápež bol jeho veľký fanúšik.
Jeho posledné želanie bolo, aby bol pochovaný v Pantheóne vo výklenku. O to sa postaral pápež. Nad výklenkom sú slová básnika: ,,Tu leží Raffael, za jeho života sa Príroda obávala, že nad ňou zvíťazí. Keď zomrel, túžila zomrieť s ním."
Na cirkevných hodnostárov sa zabudlo, na Raffaela sa nedá. Jeho pamiatka sa zachovala cez jeho slávne maliarske diela, napríklad veľmi rozmerná nástenná maľba Aténska škola a tiež Dišputa v apoštolskom paláci vo Vatikáne.
Prišiel čas, keď sa niekto rozhodol, že treba zistiť príčinu smrti Raffaela.
Bol rok 1833.
Mohla byť príčinou smrti otrava arzénom? On bol cieľ, alebo chceli otráviť kardinála, ktorý pobozkal kríž, alebo pápežského brankára a Raffael sa len priplietol. Mohlo to byť aj inakšie.
Raffael zomrel na Veľký piatok 6. apríla 1520 vo svojom paláci neďaleko Baziliky sv. Petra. Historici uvádzajú, že pohreb bol na druhý deň. Nie je to pravdepodobné, druhý deň bola Biela sobota, vtedy sa ani zvoniť na zvonoch nesmie. Taký veľký pohreb sa nedá zorganizovať za krátky čas.
Tvrdia, že po mŕtveho prišli biskupi, kardináli, ľudia z magistrátu. Smútočný sprievod išiel cez anjelský most, telo niesli štyria kardináli v purpure. V úzkych uličkách sa tlačili davy, ženy z okna hádzali kvety. Životopisec pápež Leva X. ho vložil do do výklenku, do niky a uzatvoril ju kamennou doskou.
Ako to býva v prípade slávnych ľudí, ani Raffael nenašiel po smrti pokoj. Sú náznaky, že v r. 1674 otvorili hrob a vybrali lebku, aby podľa nej vytvorili portrétnu bustu. Kvôli škandálu sa to snažili ututlať.
Exhumácia Raffaelovho tela bola odsúhlasená na 9. septembra až do 14. sept. Prebiehala tajne v Pantheóne, ale všetko sa prevalilo kvôli veľkému buchotu a búranie steny. Robili to s dobrorečením pápeža Gregora XVI. aby sa prešetrila príčina smrti.
sept. po prebúraní múru sa ukázala ľudská kostra ležiaca na chrbte, údajne ani lebka nechýbala. Dokonca bola nedotknutá s pekným bielym chrupom. Telo ležalo medzi piliermi. Chirurg s archeológom spísali podrobný zápis. Meral 7 a pol dlane, čo zodpovedá výške 1, 64 m, čo môže súhlasiť so spomienkou na jeho nevysokú štíhlu postavu. Jeden maliar bol poverený kreslením jeho kostry a podpísalo sa 73 svedkov. Ale či to bol Raffael, po 313 rokoch nikto nemohol vedieť.
Ostatky vystavili na mieste nálezu za krištáľovou stenou (sklenenou). Predávali špeciálne vstupenky od 7. hod. večer do 11. hod. Vo dne chodili kostru pozerať davy.
sept. kostru opatrne vložili do novej drevenej truhly, zamkli kľúčom a dočasne uložili do kaplnky za chórom. Dvere zamkli a zapečatili.
Prípravou druhého pohrebu boli poverení členovia Akadémie Virtuóznych. Z lebky spravili viac odliatkov.
Druhý pohreb sa konal 18. okt. 1833, drevenú truhlu vložili do olovenej s potvrdením autenticity umelcovej totožnosti s tromi pečaťami. Členovia Akadémie niesli truhlu za zvukov ,,Miserere", horeli sviece, vzduch voňal kadidlom. Vložili ho do mramorového sarkofágu, ktoré daroval pápež Gregor XVI., z vatikánskych zbierok. Ceremónia sa ukončila prenesením sarkofágu na pôvodné miesto do niky. Hrobku nezamurovali, je do nej vidieť.
Dôvod smrti nedokázali odhaliť. Teraz by sa to možno dalo, ale božského Raffaela to nevzkriesi. Zostáva nesmrteľný, vďaka svojmu dielu, doprajme pokoj prachu jeho.
