P.O.Hviezdoslav napísal, že reč mojej matky je krásota, milota.
Je ľúbozvučná, dynamická, má rytmus. Spisovná slovenčina má rytmický zákon krátenia. Dĺžeň je v každej druhej slabike, to udržuje rytmus a dobrý spád reči. Takáto reč je príjemná pre ucho, ľúbeznosť jej dodáva striedanie mäkkých a tvrdých slabík v slovách. Reč pekne plynie, ako bystrá voda, ktorá ovlaží, žblnkoce po kameňoch a mäkko sa rozlieva po nivách.
Že čo to má spoločné s holubmi? To, že nie každý v minulých dobách chápal, že tú reč treba chrániť a zveľadiť.
Slovenská reč je od nepamäti, menila sa a vyvíjala. Kedy prišla potreba ustáliť a zapísať jej podobu? Priradiť k nej brehy, podriadiť ju poriadku, dať jej spisovnú podobu. Kedy prišiel pocit v národe, že treba niečo robiť a prišiel čas začať?
Poznáme historické pozadie vzniku jazyka, urputný boj štúrovcov o podobu spisovného jazyka, ale začalo to ešte predtým.
Pozrime dôvody vzniku jedného jazyka, ktorým sa dohovoria Slováci z východného, aj zo západného kúta našej krajiny.
Ako spolu hovorili, kým sme boli súčasťou viacjazyčnej monarchie?
Slovenčina mala veľa nárečí. Mestečká, dediny sú oddelené od seba horami, dolinami, riekami. Aké cestičky ich spájali, alebo delili od seba? Regióny, aj keď sú blízko seba sú iné. Iný kraj, iný mrav.
Skutočne sú rozdiely nielen v reči, ale viditeľné aj na pohľad.
Nielen iný kraj, ale čo horu a dolinu prejdete, počujete iné piesne, iné nárečie. Vidíte iné, krásne vypracované kroje, iné zvyky. Sú blízko seba, ale členitosť krajiny oddeľuje, vytvára rozmanitosť vo zvykoch a v reči.
Potrebovali spoločnú reč, ktorou sa dohovoria. Áno bola taká. Bola to latinčina pre vzdelancov. Ostatní sa ako dohovorili?
Nijako, lebo ľudia v našej oblasti, v Uhorsku, boli nevoľníci, zo svojej dediny nesmeli odchádzať. Na všetko potrebovali povolenie, aj na sobáš. Nerozhodovali ani o osude svojich detí, nesmeli ich dať študovať. Mali povinnú robotu na panskom, ktorú si zemepán smel vynucovať prostredníctvom ozbrojených drábov. Boli neslobodní, závislí od vôle zemepána, nevoľníci.
V Uhorsku tento stav nevoľníctva, trval do roku 1785, oveľa dlhšie, ako v Rakúsku, ani vtedy nebol úplne zrušený, iba ho cisár Jozef II. nahradil jemnejšou formou, poddanstvom. V Európe boli krajiny, kde nevoľníctvo nemalo takú prísnu formu ako v Uhorsku. Niekde nevoľníctvo zaniklo v 14. storočí, ale napr. v Rusku vytrvalo až do 1861. Prísne nevoľníctvo brzdilo v našej krajine každý rozvoj.
Cisárovná Mária Terézia urobila veľa múdrych rozhodnutí, ale nevoľníctvo zrušil syn Jozef II. až po jej smrti. Bol mladý a moderný a mal odvahu urobiť zmeny vo všetkom. Po matkinej smrti v r.1780 začal sám vládnuť a vydával nové progresívne zákony, ktoré vtedy volali dekréty. Jeden z prvých bol dekrét o zrušení nevoľníctva.
V našom povedomí je, že povinnú školskú dochádzku zaviedla Mária Terézia a preto ju niektoré deti nemajú v láske, ale nie je to tak. Spravila prvý krok, v r.1774 vydala všeobecný školský poriadok pre západnú časť monarchie, čiže pre Rakúsko a Česko. Nariadila otvoriť pri farách triviálne jednotriedky, kde sa učili tri predmety: čítať, písať a počítať v materinskom jazyku. V mestách boli trojtriedky a v zemských hlavných mestách (Viedeň a Praha) aj vyššie a vysoké učenie. Až v r. 1788 školopovinnosť v Rakúsku zaviedol cisár Jozef II.
V Uhorsku vydala nariadenie v r.1777 pod názvom Ratio edukationis, poriadok pre školskú sústavu, že vyučovanie má byť tiež v materinskom jazyku a do školy môžu chodiť aj dievčatá. Ale Uhorská kráľovská miestodržiteľská rada rozhodla, že Uhorsko nepotrebuje ľudí učených, ale dobrých poddaných, preto nariadenie nezaviedla. U nás povinnú školskú dochádzku uzákonili v r. 1868, o 80 rokov neskoršie ako v Rakúsku.
Cisár Jozef II. bol pripravovaný na vládnutie. Jeho učitelia, znalci novej filozofie uznávali nové spôsoby myslenia. Jozef, už ako dieťa, sám mal záujem o všetko, čo sa v Európe dialo.
Chcel spoznať život ľudí v krajine kde bude vládnuť. Cestoval inkognito po Európe a aj po krajinách svojej monarchie, zbieral poznatky a videl, že ľudia v jeho krajine žijú vo veľkej chudobe, biede, v nevedomosti a riadia sa poverami. Tieto poznatky boli východiskom pre jeho neskoršie reformy.
Spoznal osvieteneckú filozofiu, ktorá menila mienku vzdelaných ľudí, uznával Voltaira, čítal jeho knihy. Rozhodol sa, že nedôstojný život ľudu zmení a osvetu spraví cez kňazov.
Na tento cieľ potreboval farárov, ktorí dajú svojim farníkom okrem viery a náboženstva aj zdravovedu a moderné spôsoby poľnohospodárstva, aby boli väčšie výnosy z polí a mohli platiť dane a zveľadiť ríšu. Potreboval farárov, ktorí hovoria k veriacim rečou, ktorej rozumejú.
Cisárovi najviac išlo a rakúskych poddaných, aby s nimi farári hovorili po nemecky, lebo nemčina dovtedy nebola úradná reč, až v r.1786 ju cisár ustanovil pre celú Rakúsku monarchiu.
Ani v Rakúsku nehovorili po nemecky? Hovorili, ale iba chudobní ľudia a nehovorili správnou nemčinou. Jazyk čakal na úpravy, vybrúsenie. Bol to cisárov dobrý krok.
Slovenčinu uznali za úradnú reč až o 132 rokov v r.1918. Aká bola vtedy úradná reč?
V Európe to bola latinčina. Šľachta ovládala ten mŕtvy jazyk, aj cirkev a štátni úradníci. Matrikári zapisovali narodené deti po latinsky, aj kňazi slúžili omše po latinsky. Katolícke kláštory nevychovávali takých kňazov, ktorí by vedeli hovoriť s farníkmi ich rečou, preto nemohli ovplyvňovať ich myslenie a konanie.
Cisár chcel oklieštiť moc Ríma, prvá zmena bola Tolerančný patent. Uznal reformované náboženstvo. Neznamenalo to, že ostatné náboženstvá sa stali rovnocenným s rímskokatolíckym náboženstvom, ktoré riadilo a ovplyvňovalo Rakúsku monarchiu prostredníctvom pápeža z Vatikánu a oberalo cisára o príjmy. Iné náboženstvo bolo iba tolerované.
Reformované evanjelické náboženstvo už nebolo trestným činom, nemohli byť kvôli inej viere súdení a odsúdení. Zrušilo sa mučenie, tzv. útrpné právo, ktorým vynucovali priznanie, že vyznávajú inú vieru. Nesmeli ich kvôli viere popraviť, zhanobiť mŕtvolu neverca a zhabať majetok. Skončilo sa vraždenie kvôli viere.
Cisár nebol spokojný s tým, že rímskokatolícka cirkev cez kláštory ovplyvňuje prostý ľud. Najväčší vplyv mal jezuitský rád, veľmi činný, bohatý a pápež Klement sa rozhodol zrušiť ho ešte v r.1773. Potom Jozef II. zrušil aj ostatné kláštory s odôvodnením, že monarchiu stoja veľa peňazí a nevenujú sa výchove mládeže.
Namiesto kláštorov založil dva nové semináre, ktoré mali vychovať kňazov, ktorí budú mať dobrý vplyv na veriacich a budú rozumieť ich ľudovej reči. Jeden seminár otvoril na bratislavskom hrade 1. nov. 1783.
Chceme si všimnúť práve tento, na našu krajinu mal najväčší dopad, lebo mali povinnosť vyučovať aj vo vlastnej regionálnej reči. To čo cisár chcel urobiť pre nemčinu, vtedy nechtiac urobil aj pre rozvoj ostatných jazykov v monarchii. Všetky krajiny začali rozvíjať svoju reč. Nariadenie cisára pomohlo slovenskej reči a z ľudovej, nevybrúsenej podoby postupne vznikal slovenský jazyk a spisovná slovenčina.
V bratislavskom generálnom seminári študoval Anton Bernolák, mládenec šľachtického pôvodu z Oravy, múdry, nadaný na všetky jazyky a vedy. Okolo neho sa združili mladí nadšenci z Trnavy, s trnavským nárečím. Boli to katolícki kňazi, spisovatelia Juraj Fándly, Jozef Ignác Bajza, Martin Hamuliak a v druhej generácii to boli Ján Hollý, Juraj Palkovič, Ján Kollár a iní.
Začali sa venovať umeleckému slovu, poézii a próze.
Potlačili svoje rozdielne názory, ale išlo to ťažko, ani v tom malom kruhu vzdelancov rovnakej viery a hovoriacich rovnakým nárečím nebolo znášanlivosti. Rozdeľoval ich pôvod a spoločenské postavenie a chýbala im súdržnosť, čo už Svätopluk vybadal u svojich synov. Dal im zväzok prútov zlomiť. Zväzok sa zlomiť nedá, ale nepoučili sa, zdedenú ríšu rozdelili a každý sám podľahol nepriateľovi.
Bernolákovci bojovali proti sebe, osočovali sa, ako im velila holubičia povaha. Aby ste mali predstavu, Anton Bernolák anonymne vydal polemický spis napísaný v zápale boja proti Bajzovi. Dal vytlačiť aj spis Anti-Fándly, neľutoval čas a peniaze, ktoré mohol využiť proti odporcom slovenského jazyka.
Juraj Fándly písal početné diela, v ktorých učil svojich farníkov účelnejšie obrábať zem, hospodáriť, naučil ich remeselne využiť vlnu a bol lekárom a zdravotníkom veriacich. Napísal: Piľní domajší, poľní hospodár, Zeľinkár, Slovenský včelár a i.
Na začiatku, keď sa zoznámil s Bernolákom, na jeho popud ochotne prepísal svoje už napísané dielo ,,Dúverná zmlúva medzi mňíchom ďáblom” do bernolákovčiny.
Ďalší mladý spisovateľ, ktorý písal v bernolákovčine bol Jozef Ignác Bajza, napísal prvý slovenský román ,,René mláďenca príhody a skúsenosťi”. Je to dobrodružný, cestopisný román s náučnou tendenciou obsahuje ostrú kritiku spoločenských javov. Tiež učil farníkov, obrábať pôdu a hospodáriť, bol im živým príkladom v práci.
Všetci traja bolo katolícky kňazi v podobnom veku a predsa sa svárili, zase ako holuby. Ale prekonali nezhody a písanej slovenčine dali rovnakú podobu. Teraz ju nazývame bernolákovčina.
Bernolák podobu slovenčiny chcel odlíšiť od češtiny, lebo český jazyk bol známy medzi Slovákmi, evanjelické bohoslužobné obrady sa konali v biblickej češtine. Na odlíšenie od češtiny, aby ich reč znela po slovensky a bola tak napísaná, zaviedol pravidlo: ,,Píš ako počuješ!” Toto heslo niektorí používajú doteraz ako pomôcku.
Na základe jazyka vzdelancov z Trnavy, jazykovedec Bernolák, ustanovil takto upravenú slovenskú reč za spisovnú slovenčinu v roku 1787. Jazykovedné dielo ,,Gramatika Slavica” vydal r.1790. Tým bol slovenský jazyk kodifikovaný. Bola to prvá gramatika slovenského jazyka a dostalo sa jej takej pozornosti, že bola preložená aj do nemčiny. V jeho úprave bola používaná slovenčina až do r.1843, niektoré zdroje udávajú r.1851.
Veľký slovník Slowar Slovenskí Češko-Laťinsko-Ňemecko-Uherskí, na ktorom Bernolák pracoval do smrti, bol prvý slovenský slovník. Písal ho v rokoch 1787-1808, vydaný bol po jeho smrti v r.1825-27 za pomoci Juraja Palkoviča.
Mal cisár Jozef II. takýto zámer?
Nie, istotne nie! Chcel hlavne, aby sa v Rakúsku hovorilo po nemecky a po čase nemčinu ustanovil za spisovný jazyk pre Rakúsku monarchiu. Ostatné udalosti prišli samé od seba. Slováci si uvedomili, že aj oni majú rodnú reč, ktorú treba rozvíjať a prišiel čas ukázať, že je vhodná aj na umelecké vyjadrovanie.
Jozef II. vydal viac ako 2 tisíc patentov, niektoré mali silu zákona. Boli správne a potrebné, ale uvádzané v rýchlom slede, nestačili sa udomácniť. Boli príliš moderné pre starosvetsky mysliacich ľudí. Neboli prijaté šľachtou, ani pospolitým ľudom, ktorému by pomohli. Cisára prinútili všetko odvolať na smrteľnej posteli, okrem dvoch patentov. Tolerančný patent a patent o nevoľníctve ostal v platnosti a aj poddanstvo zrušili, ale až v r.1848.
Máme pocit, že cesta pre spisovnú slovenčinu je jasná, čistá, vydláždená.
Ale nebola taká! Aj mladá generácia nadšencov pre slovenský jazyk mala problém. Hoci bolo jasné, že spoločná reč pre Slovákov je nevyhnutná, nebolo jednoty v názore, ktorá podoba reči by to mala byť.
Proti boli vyznávači bernolákovčiny a ďalším úporným protivníkom bola skupina starších spisovateľov, ktorí písali v slovakizovanej češtine. Ľudovít Štúr tiež písal v tejto reči, ale pochopil, že iba domáca reč ,,hýbe srdce a budí myseľ.” Prevládol názor, že mala by to byť reč vzdelaných stredoslovákov, hovorili ňou na najväčšom území našej krajiny.
Táto úloha pripadla najaktívnejšiemu predstaviteľovi skupiny, Ľudovítovi Štúrovi. Vieme o ňom veľa, aj v súčasnosti je uznávaný. Máme ho v živom povedomí.
Stal sa poslancom do Uhorského snemu za Zvolenskú stolicu a mal možnosť predostrieť potrebu slovenského jazyka pre Slovákov. Mal svojich zástancov, ale aj zúrivých odporcov. Štúrovci boli evanjelici, prevažne deti evanjelických farárov, na rozdiel od katolíckych Bernolákovcov. Štúrova mladá družina sa rozhodla pre novú formu spisovného jazyka. V novej jednotnej reči spoja obidva prúdy vierovyznania, aby spolu dosiahli väčší vplyv v boji o slovenský jazyk.
Stretávali sa na Hurbanovej fare v Hlbokom. V r.1843 sa dohodli na postupe pri zavedení spisovnej slovenčiny do praxe. Chceli pomoc od veľkého básnika Jána Kollára, autora Slávy dcéry, ale s nim nebola možná dohoda, hoci si ho ctili a vážili. Napísal, že mladý Ludevít, ako utrhnutý z reťaze trhá československú jednotu a podpisoval sa Čechobrat Protištúrsky. Nechcel uveriť, že cesta k zjednoteniu Slovákov nevedie cez staročeský jazyk a sami Česi sa nechcú vrátiť k starej češtine, veď roky ju vylepšovali a majú novú modernú reč.
Aj naši vzdelanci chceli mať novú reč. Považovali za česť predložiť svoj zámer Jánovi Hollému, poslednému zo žijúcich významných Bernolákovcov. Jeho básnické dielo sa dalo porovnať so svetovými básnikmi. Heroické verše jeho Svätopluka svojho času vyvolali búrlivú, nadšenú odozvu mladej generácie.
O pár dní Ľudovít Štúr, Jozef Miloslav Hurban a Milan Miloslav Hodža navštívili faru na Dobrej Vode, prejavili Hollému úctu. Predložili a vysvetlili podobu, v ktorej hodlali uzákoniť slovenský jazyk. Prijal mladých nadšencov, hoci trpel silnými bolesťami a popáleninami odvtedy ako skoro uhorel aj s farou. Jeho život sa chýlil ku koncu. Nebol proti novej podobe jazyka a im to dodalo podporu významného človeka.
V tom roku, 1843 uzákonili spisovnú slovenčinu a Janko Kráľ napísal báseň Duma bratislavská v novej spisovnej slovenčine. Vytvorili modernú, peknú reč. Štúr dva roky písal jazykovedné dielo Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí, vydal ho v r.1846 a vtom istom roku vydal spis Náuka reči Slovenskej. Obsahovala základy novej gramatiky a nová slovenčina bola tým kodifikovaná.
Na jazykovednom poli v r.1843 vyhrali štúrovci. Predstavitelia odchádzajúceho klasicizmu Bernolák, Fándly, Bajza, Hollý už nežili, ale ich čitatelia nahlas dávali najavo nesúhlas. Najväčšiu váhu mal žijúci Ján Kollár, on bol vplyvný človek na cisárskom dvore s veľkolepým dielom Slávy dcéra. Aj jeho prívrženci boli proti zmene. Podporovali autorov píšucich v tom čase v slovakizovanej češtine.
Prichádzajúci romantizmus vytvoril nového hrdinu, plného lyriky, vychádzajúceho z ľudových piesní a balád. Básnici Ľ.Štúr, S.Chalúpka, J.Kráľ, J.Botto, A.Sládkovič, K.Kuzmány a iní, zasahujú do boja a postupujú vpred k novým ideálom a modernejšej reči. Romantizmus, nový svetový trend vyvolal v celej kultúrnej Európe revolučné tendencie.
Revolučným ideálom sa nevyhli ani štúrovci. S nadšením, odvahou sa vrhli do boja a išli v ústrety smrti. Áno, boli veľmi mladí, prešli zo školy do živej histórie. Organizovali dobrovoľnícke bojové oddiely, niektorí boli vo väzení, niektorí zázrakom ušli trestu smrti, napríklad Janko Francisci, alebo boli popravení ako Karol Holuby a Vilko Šulek.
Revolučné roky trvali od 1848 do 1849 a pre štúrovcov skončili zle. Boli odstránení z verejného života, roztrúsení po krajine a Štúr bol pod policajným dohľadom. Zdalo sa, že boj o slovenčinu bol oddialený do nedohľadna.
Nepodporil ich ani Juraj Palkovič, pritom uznával Štúra ako svojho skvelého žiaka a svojho nástupcu na učiteľskom poste. Nakoniec povedal, že ak táto nová slovenčina vyvolala taký búrlivý ohlas v národe, že sa odhodlali so zbraňou v rukách ju brániť, tak nech sa stane.
Ale niektorí štúrovci prešli na stranu Jána Kollára. Bol bližšie k vláde, na dvore cisára bol vládny dôverník. V r.1850 schválili ,,staroslovenčinu”, slovakizovanú češtinu za spisovný jazyk na popud Jána Kollára, bez vedomia štúrovcov. Bol to veľký rozkol a krok späť.
Okolité národy, napríklad aj Česi a Maďari, už v polovici 19.storočia mali vlastný ustálený jazyk a mali v novom vybrúsenom jazyku napísané veľké literárne diela. Slováci akoby zaspali v minulých storočiach. Proti novej slovenčine písal Kollár, že je to plebejčina, trpáčina, pľuhavá reč a furmančina. Ale Kollár o pár mesiacov zomrel, veľký protivník sa pominul. Niektorí štúrovci sa zmierili až nad hrobom Ľ.Štúra v r.1856, po jeho nešťastnej, predčasnej smrti.
Ako to ďalej bolo?
O niečo skôr, proti útlaku cisárstva v r.1851 sa dohodli štúrovci a bernolákovci, že spravia reformu pravopisu. Anonymne ju uverejnil a uviedol do života jazykovedec Martin Hattala v spolupráci s M.M.Hodžom. V podstate doteraz používame ten pravopis s menšími zmenami.
Na obranu Jána Kollára chcem uviesť, že roztrúsené slovanské kmene považoval za jeden národ, ktorý sa prebúdza k národnému cíteniu. Túto teóriu použil T.G.Masaryk a na tomto základe mu vtedajšie mocnosti dovolili a umožnili založiť Československú republiku. Prežili sme v nej kus života, pohli sme sa ďalej a stále máme odvahu stúpať. Oslavujeme 30. výročie založenia Slovenskej republiky, holuby radšej odplašte!
Koniec dobrý, všetko dobré, ale nebolo to ľahké!
