Vieme, že u nás to boli väčšinou evanjelickí kňazi. V následnej generácii deti kňazov a ďalší potomkovia kňazov. Zbierali a zapisovali slovenskú ľudovú slovesnosť, piesne, rozprávky. Vydávali kalendáre v slovenskej reči, v ktorých okrem dobrej rady pre poľnohospodárov sa našli poučné príbehy a dušu povznášajúca poézia. Vydávali knihy, rozširovali po krajine, predávali, požičiavali ich. Skultúrňovali a vzdelávali ľud.
Nechcem skúmať a zratúvať mínusy a plusy reformácie v každej krajine, lebo vieme, že priniesla veľa problémov, protivenstiev, prenasledovania a smrti v celej Európe, ale pre slovenskú reč bolo evanjelické prostredie užitočné. Omšu slúžil kňaz v biblickej češtine, ktorá bola väčšine Slovákov zrozumiteľnejšia ako katolícka liturgia v latinčine. Pritom skutočnosť, že ľudia mohli byť katolíci, alebo evanjelici, presne to rozdelilo národ, ktorý beztak nebol jednotný. Nepriateľstvo bolo až také veľké, že ani na cintoríne nesmeli ležať vedľa seba katolík s evanjelikom.
Reformovaná cirkev sa rozhodla, že povolí svojim kňazom, oženiť sa, legálne mať deti a rodinu. Deti evanjelických farárov boli vychovávané v národnom duchu a chudobní rodičia im poskytli vzdelanie. Bolo to v časoch, keď rodiny boli mnohodetné, mali aj viac ako desať detí, z ktorých sa aspoň polovica dožila dospelosti. Takto jeden manželský pár vychoval veľa potomkov, ktorí mali národné povedomie. Prevažne z takého prostredia vyšli slovenskí národní dejatelia, osvietenci, spisovatelia a literárne činní jedinci.
Úsilie vyvrcholilo v čase Ľudovíta Štúra, kodifikátora spisovnej slovenčiny, keď sa doslova vyrojili slovenskí spisovatelia. Prispeli aj ku konfesionálnej zhode, zmiereniu a zjednoteniu evanjelikov s katolíkmi do spoločného úsilia. Táto zhoda vyústila do vzniku prvých slovenských gymnázií a založenia Matice slovenskej, ktorá zastrešila písomníctvo, časopisectvo, múzejnú a osvetovú činnosť, ale najviac poslúžila, ako inštitúcia pre spisovateľov a vydavateľstvá slovenskej literatúry.
