Je jar, ale taká upršaná. Nedávno, v podvečer, sme sa prechádzali s kamarátkou a s jej chlapčekom po dedine. Konečne nebol daždivý deň, ukázalo sa slniečko a nebo bolo modré. Mali sme pocit, že po toľkých dažďoch, sme si zaslúžili príjemnú prechádzku.
Išli sme po chodníku a za plotmi všade pracovali občania. Finišovali, chceli dobehnúť resty v jarných prácach, sadili, siali, alebo skrášľovali predzáhradku. Chlapček bežal pred nami, ako dráčik. Nielen rád behal, ale bol zhovorčivý, spoločenský, s potešením využíval svoju dobrú slovnú zásobu. Každému sa zdravil a prihovoril sa. Tam kde mu odpovedali, tam zastal a my s ním.
,,Čo robíš ujo?” opýtal sa, ako keby robil prieskum. A ľudia prerušili prácu na záhrade, vystreli sa a vážne začali vykladať, na čom práve pracujú. Malý kládol inteligentné otázky a dospelí sa s ním celkom radi podebatovali. Možno vyrušenie brali, ako chvíľu na malý odpočinok.
Prešli sme už dobrý kus cesty a toto bola dlhá ulica, plná pracovitých ľudí. Všade sa našla téma na rozhovor. Napríklad:
,,Teta, ty máš deti?”
V niektorých záhradách boli aj deti a tam sme sa zdržali dvojnásobne. Zoznámil sa s deťmi, aj s dospelými. Zašli sme na našej prechádzke dosť ďaleko. Boli sme takmer na konci dediny a usúdili sme, že je čas vrátiť sa domov. Bolo ťažké odtrhnúť akčné dieťa od dobre plynúcej zábavy, preto kamarátka použila fintu.
,,Vilko, ideme na zmrzlinu! Ideš s nami?”
Pravdaže ide! Spoznávanie ľudí je zaujímavé, ale zmrzlina je výzva. Rozlúčil sa, zakýval malou rukou a rozbehol sa po chodníku. Na ulici boli poklopy na kanály, respektívne, nad šachtou s vodomerom. Dobrá zábava v jeho ponímaní pokračovala tak, že pobehol a doskočil na poklop. Pekne to cvenglo. Poklopy boli okrúhle, alebo štvorhranné, všetky vyzerali bezpečné a pevné.
Boli sme blízko toho, kde sa odbočuje na hlavnú ulicu, keď sa niečo stalo. Vilko skočil na poklop a ozval sa kovový buchot, ktorý nás vyľakal.
Zle zabezpečený kovový poklop sa pod jeho malou váhou preklopil, chlapček spadol do šachty a poklop ho buchol do hlavy.
Chlapec nevydal ani zvuk, iba my sme sa rozbehli a báli sa najhoršieho. Ja napríklad, mám vždy pripravený katastrofický scenár. Ale nestalo sa!
Chlapec sa držal lakťami nad šachtou, kamarátka ho vzala do náručia a povedala:
,,Utekajme!”
Utekali sme. Báli sme sa, že nás obvinia z pokazeného poklopu. Ale chápete, váha päťročného chlapca, nemohla pokriviť poklop. Ak by tam stúpil dospelý chlap, mnohí chlapi majú aj sto kilo, to by dopadlo horšie. Noha by mu vbehla do šachty, plnej tenkého, kovové potrubia, ukončeného uzáverom na vodu.
Že ako to viem? Za tú sekundu som stihla nakuknúť do šachty a videla som. Ostatné dotvorili moje vyľakané myšlienky a videla som trúbkami prepichnuté nohy, brucho a iné časti tela. Ale už to, že jedna noha vbehne do šachty a druhá ostane rozkročená nad kanálom, môže spôsobiť dospelému zranenie vonkajších aj vnútorných orgánov a smrť.
Veľké zranenie by bolo isté.
My sme bežali po dedine, s malým deckom, ktoré revalo z plného hrdla, silným hlasom, ako veľké zviera. To bol hlas! Teraz sme už bežali po námestí a vyľakali sme pokojné obyvateľstvo. Ľudia kráčali, alebo stáli na chodníku a pozerali z okien. Nikto nás nezastavil.
,,Akú zmrzlinu si dáš, Vilko?” opýtala sa ho kamarátka, len tak, v behu.
Chlapec prestal plakať, lebo sa musel zamyslieť. Mal určite aj svoju obľúbenú zmrzlinu, tú si dá, ale teraz si zaslúži aj ďalšie kopčeky a dopredu si vyberal, aby bol pripravený.
Aj my sme si dali. Dopadli sme na stoličky pri stoloch, pripravených pre milovníkov zmrzliny a plytko sme dýchali. Všetko dobre dopadlo, ale aj tak sme sa dosť ťažko spamätávali. Pomohla nám zmrzlina. Poviem vám, tá zmrzlina bola najlepšia, akú som kedy jedla.
Preto nestúpajte na poklopy!
