Je to prvá skúsenosť ženy, s príťažlivosťou. Práve škôlkári nemajú zábrany, ukázať zamilovanosť. Tento stav pretrváva ešte v prvej triede a potom nastupuje hanblivosť.
O nástupe do školy vám rozpoviem krátky príbeh.
Na sobotu-nedeľu prišli na návštevu mladí príbuzní s dvomi dcérkami, ktoré chodili do škôlky. Mali sme zapnutú telku a práve išla reklama. O čom bola sme netušili. Vraj nahota predáva, preto za zvukov hudby, rýchlosťou blesku vletela na obrazovku slabo odetá tanečnica.
Najvýraznejšia na nej bola podprsenka zo striebornej sieťoviny. Ligotala sa a priťahovala zrak. Malé baby uchvátila naplno a pripútala k obrazovke, ako to vie len televízia.
Zvítali sme sa a vypli telku, aby nás nerušila. Videli sme, že Romi nesie novú školskú tašku a musí nám ju prezentovať.
Bude prváčka, doniesla ukázať tašku. Veľmi pekná taška, dievčenská, plná školských pomôcok, ktoré vyberala, rozkladala po stole a ukazovala nám.
,,Budem chodiť do školy,” hovorila s nadšením. ,,Celý týždeň!”
Celý týždeň je pre malé deti vážny časový rozsah, dlhý čas. Pomôcok bolo veľa a boli skvelé, napríklad farbičky, celá sada, pekné prezuvky v červenom sáčku. Potom ten skvelý peračník nadupaný zaujímavými vecami. Veľká, voňavá ružová guma na gumovanie.
Vybrala ju, ukazovala, nebola si istá na čo to je, lebo detské kresby v škôlke sa negumujú. Škôlkársky život prežijú deti celý, bez gumovania. Neuvedomujeme si, ale v tom životnom úseku, nič nemusíme zmazať, opravovať.
Malá Maťaša šikovne siahla po krásnej voňavej sestrinej gume a zahryzla do nej.
,,Nejedz to!” skríkli sme naraz.
Decko sa zľaklo a vypľulo gumu. Ostala v kuse, celá, iba stopy po detských zúbkoch boli na povrchu. Romi plakala.
Utešovali sme ju, že to nevadí, to je ako ozdoba na gume. S tým môže chodiť do školy, takú gumu s malými jamkami, nikto v triede nebude mať.
,,Budem chodiť do školy celý týždeň,” povedala ukrivdene, akože tak dlho bude musieť mať gumu so stopami zubov.
Pozrela na školské pomôcky a usúdila, že je ich veľa.
,,Možno budem chodiť do školy dva týždne!” spravila vyhlásenie.
Mala pocit, že odhalila veľkú pravdu.
,,Ak začneš chodiť do školy, tak tam už budeš chodiť stále. Trinásť rokov v kuse budeš chodiť do školy,” povedal neuvážene tatino.
Decko sa rozplakalo.
,,Aj v sobotu-nedeľu?” opýtala sa, lebo to slovné spojenie znamenalo, že vtedy rodičia nejdú do práce, deti nejdú do škôlky a v také dni prežívali zaujímavé, možno v detskej mysli dobrodružné veci, výlety, návštevy a ona bude v škole.
,,To nie, sobota-nedeľa je voľná,” opravil svoju vyhrážku o trinástich rokoch neustáleho chodenia do školy. ,,Aj Maťaša bude chodiť do školy!”
Báli sme sa, že prichádza ďalší plač, ale nie.
,,Ja budem tanečnica v striebornej podprsenke!” vyhlásila malá odbojne.
Tá, z televízie, dovtípili sme sa.
,,Nevadí, my aj tebe časom nájdeme nejakú školu! Školu pre tanečnice.”
,,V striebornej podprsenke!” spresnila malá, dôležitý detail.
A problém bol vyriešený, lebo aj holé tanečnice, aj tie v podprsenke, musia byť vzdelané. Na to slúži povinná školská dochádzka.
Ale hrozba trinástich rokov je nadsadená. Povinných je desať rokov. Tie zvyšné tri roky deti chodia dobrovoľne, lebo si obľúbili školu a vzdelávanie.
