Všetko bolo v poriadku, kým sa nedovalila sponzorka. Zatancovali sme jej nový tanec. Sadla si na žinenku a ťahala trénera k sebe. To Mogul zle znášal. Išli sme domov, oni tam ostali.
Na druhý deň, hneď za dverami skúšobne zastal a civel na žinenku. Pôsobil duchom neprítomne, veľmi zle naladený. Ja som pozerala na neho. Zbadal to a mykol sa. Bolo mi ľúto, že som ho pristihla, ako myslí na ňu a na to, že ju tréner objal na žinenke. Musím povedať trénerovi nech mi ho netrápia.
A je tu tréner, pustil hudbu, ale my len stojíme. Potom sa Mogul vrhne ku mne, zdrapí ma a mňa to zabolí. Vravím mu, že to bolí, aby ma nedržal tak tuho, ale nepočúva. Myká ma, chce si na mne vybiť zlosť. Nedokážem udržať s ním krok, tečú mi slzy. Potknem sa, pristúpi mi nohu. Láska, nerob, kričím a plačem.
Priskočí tréner, chce ma vyslobodiť, ale to je zlý nápad, lebo to ho rozzúri ešte viac. Teraz je ako besný pes, zúriaci býk. Strkajú sa, vykrúcajú si ruky pred mojou tvárou, určite ma zrania. Nerobte! Kričím, ale tú hlasnú hudbu neviem prekričať.
Padám a obaja sa snažia ma chytiť, udržať postojačky, ale padám. Oni po mne prudko siahajú. Zaškrabli ma na čele, veľmi to zabolelo. Neviem čo sa stalo, ale do očí mi tečie teplé, lepkavé čosi a cítim odporný pach. Krv neznášam, odpadnem.
Odpadla som. Prebrala som sa, mám udretú hlavu. Kričia, že treba volať záchranku, ja zase omdliem. Preberiem sa a nado mnou sa skláňa mama v doktorskom plášti. Mama, oslovím ju. Blúzni, povie tá doktorka. Nebola to mama.
Som v bielej izbe a pri mne je tréner. Chytí ma za ruku, prihovára sa, že láska. Nie som jeho láska, to viem a hľadám očami mamu, ale je tam doktor. Vypytuje sa a ja nemusím rozmýšľať, lebo za mňa odpovedá tréner. Je od krvi, čo sa mu, chudákovi, stalo?
Dali mi injekciu a ja som už v limbu, oči sa mi zatvárajú. Ale spomenula som si, že niečo dôležité som chcela povedať trénerovi. Drží ma za ruku a zase mi hovorí láska. Oči sa mi zatvárajú, ale stihnem povedať, že Mogul si to musí vyjasniť so sponzorkou, lebo ho oberie o rozum. Neveriacky na mňa pozerá, že ešte aj teraz sa trápim kvôli Mogulovi. Šokovala som ho. Asi som povedala hlúposť.
Tréner sa zohne a pobozká ma jemne na líce a ja som už mimo. Keď sa preberiem, nie je tam a začnem byť nepokojná. Som dezorientovaná a začnem plakať, že kde je tréner. Privolajú lekára a ja sa zmätená pýtam, kde som. Odpovie, že si ma nechajú na pár dní v nemocnici. Niečo mi na čele začne robiť, bolí to. Možno odstraňuje krv z čela.
„Slečna aký šport robíte, že sa vám úraz stal na tréningu?“ zabáva ma lekár, aby som nevnímala to nepríjemné, čo mi na čele robí. Rozmýšľam, ale nič sa mi nevybavuje. Doktor vidí, že neviem, ale ja sa veľmi snažím, lebo mám v povahe vždy vyhovieť ľuďom. Chcem mu povedať, že čo asi robila sponzorka s trénerom na žinenke, ale to predsa nie je šport. Fakt neviem. Doktorovi by som nemala také veci hovoriť. Asi som to predsa len povedala, lebo doktor je zhrozený.
„Ste prostitútka?“
„Čo vravíte? Tie majú trénera?“ smejem sa a on usúdil, že zo mňa rozpráva injekcia.
„Je január a vy ste v sexi tielku a malej sukničke, máte letné topánky na vysokom opätku, to mi pripadá čudné. Luxusná prostitútka. Depilované telo, drahý telový krém cítim.“
„Však,“ rehocem sa ako bláznivá, a už nič múdreho neviem povedať. Zdá sa, že doktor ani nečaká použiteľné fakty, ale doloží, že mám vytrénované telo, ako špičkový športovec.
„Ja som špička,“ poviem, „ale neviem čoho. Ľadovca?“
„Dobre, slečna ľadovec, môžete si pospať,“ zasmeje sa aj doktor.
Spím a nejasne si pamätám, že som hovorila nehoráznosti. Nemôžem za to, to tá injekcia. Na druhý deň prišiel tréner a keď uvidel náplasť na mojom čele, bol zhrozený. Išiel za lekárom, že čo mi spravili, budem mať jazvu. Veď som špičková tanečnička.
Lekár s ním prišiel do izby a vysveľoval, že urobil plastický šev, neostane jazva. Nevedel, že som tanečnica, ale nechcel, aby ma jazva hyzdila. Tréner sa čudoval, že som nepovedala.
„Povedala, že je špička, ale nevedela čoho a nakoniec pripustila, že ľadovca.“
Tréner sa zasmial a ja som vedela, že hovoria o mne, len som nevedela čo. Nasmiali sme sa spolu, povedal doktor a pozeral sa na mňa, aby som to potvrdila. Tréner povedal, že ma v živote nepočul smiať sa. Lekár sa spýtavo pozrel na neho a on povedal, že pri tvrdých tréningoch neostáva čas na smiech.
A ja som sa konečne zasmiala, hoci mi k tomu pomohol úraz.
