Bolo po vojne.
Svet bol čudný, narušený zlými udalosťami, zabíjaním, ľudia si zvykli na zranených, umierajúcich a mŕtvych. Bolo to bežné na konci vojny. Posledné dni boli plné krutostí a zabíjania. Našťastie sa to skončilo a žil sa normálny život.
Do normálneho života sa ľudia vracali pomaly a ťažko. Jeden mladý muž z našej rodiny, volal sa Joži Bratinka, musel byť z nejakého dôvodu operovaný. Toto sa rozpráva v našej rodine novej generácii, deťom, vnukom, lebo sa to stalo, ale nie je to veselé.
V tom čase, ak niekoho museli operovať, ten sa rovno rozlúčil so životom. Tobôž, ak ho operovali v okresnej nemocnici. Ale spánombohom, ak musí, tak ide! Rozlúčil sa s rodičmi a pobral sa z dediny do okresnej nemocnice. Nemal ani ženu, ani deti, dokonca si nestihol po vojne ani frajerku nájsť.
Pán primár sa veľmi usiloval, ale mladý mu zomrel na operačnom stole. Nemohol za to, robil všetko správne, on operoval aj počas vojny v poľnej nemocnici, ale ľudia zomierali. Nemal špičkové prístroje, ani tie najlepšie lieky. Ani prístroje, ktoré začnú pípať, ak pacient zomrie. Aj tak zbadal, že žiaľ, mladý pacient zomrel pri operácii.
Ukončil operáciu a zašil ho veľmi starostlivo, vnútorné stehy, aj vonkajšie stehy, aby ho rodina mohla obliecť do truhly. Zavolal nemocničného sluhu, že ho má odviezť do márnice. Ten ho naložil na..., neviem na čo, čím vozili v nemocniciach v povojnových časoch. Pán primár si umyl ruky a smutný odišiel domov. Spravil všetko, čo sa dalo.
V noci nemocnicu strážil nemocničný sluha. Driemal, ale nie tak hlboko, aby nepočul.
,,Je mi zima!” kričal nejaký mužský hlas.
Odkiaľ prišiel ten výkrik? Zdalo sa mu to, snívalo sa, alebo to bol zúfalý výkrik? Ako keby z pivnice.
,,Je mi zima!” ozval sa hlas ešte zúfalejšie.
Nemocničný sluha už nemal pochybnosti, musí konať, ale čo má robiť? Pobeží za hlasom, veď znel ako spod zeme? Z pivnice to išlo, ale tam je iba márnica. Hádam len mŕtvy nevykrikuje? Má tam ísť? Nie, k mŕtvemu, ktorý kričí nepôjde. Lenže on musí! On odviezol do márnice toho mladého, ktorý znenazdajky zomrel. Ale ak zomrel, vtedy kričať nevie! Musí sa ísť pozrieť, bude to niečo iné.
Zobral lampáš a zbehol dole schodmi, zdvihol ho nad hlavu, aby si zasvietil na celú miestnosť. Nemusel dlho hľadať. Videl, že mŕtvy sedí holý, trasie sa od zimy, lebo v pivnici bola fakt zima. Sedí, trasie sa a nahlas sa sťažuje, že mu je zima.
Čo s ním? Ak nie je mŕtvy, tak je pacient, šup s ním do nemocničnej postele. Sestričke radšej nepovie, že to je mŕtvy, ktorý ožil. Nebola by ho vzala na oddelenie, bála by sa ho. V nemocnici mali telefón, ale v noci nebude nikomu volať, ľudí ľakať. Ráno zavolá pánovi primárovi a vysvetlil mu nevysvetliteľnú udalosť.
Pán primár, keď sa dozvedel tú nemilú zvesť, išiel sa na pacienta pozrieť. Bol rozhodnutý, že ho bude ešte raz operovať, ale keď ho videl a vyšetril ho, zapochyboval o tom, či treba.
,,Joži, ako sa cítiš?”
,,Ja dobre, pán primár.”
,,Tak čo s tebou?”
,,Ja by som najradšej išiel domov.”
,,Dobre, tak choď!”
Joži išiel domov a rozhodol sa, že keď už vstal z mŕtvych splní si sen. Vždy chcel mať gitaru, lebo on je mladý a moderný chlapík. Kúpiť sa nedá, nie sú také obchody, tak si gitaru dá vyrobiť.
Našiel si majstra, ktorý povedal, že z ozvučnej dosky starého klavíra mu vyrobí skvelú gitaru. Nevie ako, ale urobí to! Aj urobil. Gitara mala zvláštny tvar, ale zvuk mala jedinečný. Aj struny vhodné sa našli.
Joži sa naučil na nej hrať ako samouk a keď prešli roky, daroval gitaru synovi. Syn zdedil pekný hlas po otcovi, aj on mal svoju gitaru, na ktorej hrával a spieval s ňou, ale aj tú otcovu prijal. Staral sa o ňu s pietou, len zub času gitaru poznačil, zničil jej zvuk a nenašiel sa nikto, kto by ju opravil. Čo s gitarou urobí? Nemohol by ju zahodiť, to nie!
Chcel gitaru dať do múzea hudobných nástrojov, ale také múzeum, ktoré nebolo preplnené a mali miesto pre ďalší hudobný nástroj nevedel nájsť. Nebolo nikde, ani v okolitých štátoch, darmo dával inzeráty.
Keď sa mu po dlhšom čase ozvala mladá gitaristka z Dánska, že gitaru si rada vezme, dá opraviť, zreparovať a bude na nej hrávať koncerty, lebo ona má rada gitary zvláštneho tvaru, vystupuje, nahráva verejné nahrávky a zbiera historické nástroje, vtedy mu odľahlo.
Vtedy bol syn spokojný, gitaru jej dal a išiel zapáliť sviečku na otcov hrob.
