Idem so psom po dedine, vždy chodím so psom, psík potrebuje pohyb. Máme dosť veľkú záhradu, ale záhrada nespĺňa psiu požiadavku denného, veľkého dobrodružstva, plného cudzích vôní. Tie sú na rohoch domov, na pätách elektrických stĺpov, pri obchode, kde priväzujeme psíkov. Rady chodia popred mäsiarstvo, alebo ak je ulica plná mlák, ktoré priam kričia, vyváľaj sa vo mne a potras celým telom, aby kvapky špinavej vody leteli.
Na ceste nájde žabu, ktorú prešlo auto a rozbehne sa k pochúťke. Kričím fuj to, ale ,,fujto" má najradšej. Vyváľa sa v tom, trošku ochutná.
Za pozornosť pre psíka stoja ľudia, ktorých stretávame, má rád cudzie vône. Aj decká, ktoré idú oproti sú prínosom, často spustia obdiv, chválu, alebo chcú pohladkať. Psík sa cíti poctený a ukazuje to. V dedine sa zdravíme skoro s každým, prihovoria sa nielen mne, ale aj psíkovi a deti ho poznajú po mene.
Mali sme cvičeného psa, ale niektoré vyšľachtené psy ochorejú na ľudské choroby, ktoré psí organizmus nezvládne. Tento náš malý psík nie je cvičený, teraz sa nedá. Niekedy poslúcha a niekedy nie. Ideme po dedine, chodí rád. Dnes asi ulica nespĺňa, čo sľubuje a psíkovi chýbajú tie správne, lákavé pachy. Ďalej nechce ísť, ľahne si, keď sa postaví, ťahá ma opačným smerom, darmo ho presviedčam. Piškótku zhltne, ale nechce poslúchnuť.
,,Neposlúcha?" pýta sa ma jeden pán a usmieva sa.
,,Neposlúcha. Ako deti, iba vtedy, ak chce."
,,Pes má poslúchať, musíte mu ukázať, že vy ste vodca, nie on. Pes funguje na povely!"
Pán stál za novinovým stánkom uprostred dediny, medzi obchodmi.
,,Ukážem vám základné povely?"
,,Kde?"
,,Tu, za stánkom!"
Dobre, prikývnem, máme rúška, odstup a ruky si nepodáme. Podám mu iba vôdzku.
,,Pes musí byť pri ľavej nohe!" povie a spraví. ,,Vôdzku držte vodorovne pred sebou v obidvoch rukách spustených popri tele, tak aby pes bol stále pri ľavej nohe. Sadni!" povie veliteľským hlasom a ukáže prstom priamo na zem.
Pes sadol, som prekvapená. Hovorím si, toto budem vedieť napodobniť.
,,Dobrý! povie psovi, ale on sám stojí v pozore. ,,Psa treba vždy pochváliť, keď poslúchne", vysvetľuje mi.
,,Voľno!" dá ďalší povel.
Vykročí so psom, ktorý hrdo vykračuje krátkymi nôžkami pri jeho ľavej nohe bez odporu. Spravia polkruh, zastavia sa pri mne. Znova dá povel sadni, pochváli, dá povel ,,zostaň", ukáže dlaňou Stop!, ako keď policajt zastaví auto a pes sedí, uši nastražené. Očividne si výcvik užíva.
Pán mi vráti vôdzku, výcvik skončil.
,,Akým slovom chválite psa?"
,,Fešanda!" hovorím, lebo je to sučka.
,,Fešanda," povie a pozrie na mňa.
,,Ďakujem za poklonu," smejem sa, lebo to nebola poklona mne, ale psíkovi. ,,Čo som dlžná za výcvik?"
,,Vôbec nič! Ja ďakujem za spoločnosť. Ak sa náhodou uvidíme po koronavíruse, pôjdeme na drink."
Správne! Ľudia sa budú stretávať. Pamätáte si tie pekné časy?
Pamätáme, pamätáme, usmievajú sa očami ponad rúško a idú okolo. Ľudia potrebujú úsmev, stačí aj malý, nenápadný, hoci aj široké úsmevy sa tolerujú.
