Raffael Santi 28.3.1483 - 6.4.1520
Renesančný maliar Raffael sa narodil v Urbíne a zomrel v Ríme. Na Veľkonočný piatok je 505 ročné výročie jeho smrti.
Údaje jeho života čerpám z diela talianskeho spisovateľa , maliara a architekta Giorgio Vasari, z roku 1550. Boli súčasníci, ale nemuseli sa poznať. On je známy biografiami talianskych umelcov.
Milí čitatelia, chcem sa ospravedlniť, za nie veľmi dobrú fotografiu, lepšie to nejde. Mám reprodukciu obrazu Raffaela, ktorý som raz kúpila v Lučenci a po viacerých sťahovaniach z mesta do mesta, nie je v dobrom stave. Je to malý obraz, je namaľovaný olejom na plátno v ráme ,,Portrét muža". Myslím si, že originál je v obrazárni v Budapešti. Keď som si kúpila reprodukciu, myslela som, že je to Raffael, alebo jeho súčasník. Mohol takto vyzerať, má peknú mladú tvár a oblečený je podľa vtedajšej módy. Preto som ho odfotografovala pre vás.
Videla som aj kópiu jeho madony na povale jednej fary, ale nemali sme ešte mobily, ktoré fotili. Sediaca madona, Maddona della seggiola. Jej poznávacie znamenie je pásikavý ako keby turban a veľmi je pôvabná. Bol to pre nich svätý obrázok, v nie dobrom stave. Netušili akú má hodnotu. Raffael sa preslávil svojimi prekrásnymi madonami, kópie jeho obrazov sa našli aj na Slovensku.
Najslávnejšia je jeho Sixtínska madona. Je to veľký oltárny obraz v ráme, namaľovaný na objednávku pápeža Júliusa II., toho istého, ktorý najprv bol obdivovateľom Leonarda da Vinci. Počas 2.svetovej vojny sa obraz stratil, ale bol zachránený, okolo tej záchrany sú fámy.
Madona stojí na oblaku, za ňou sa roztvára opona a ona drží svoje dieťa Ježiška. Pred ňou kľačia dvaja svätci, vľavo pápež Sixtus, ktorý má črty tváre pápeža Júliusa II., objednávateľa obrazu. Vpravo kľačí svätá Barbora. Pod nimi sa spodného okraja obrazu opierajú dvaja anjelici, ktorí vyzerajú ako malí uličníci, ktorí rozmýšľajú aké huncútstvo by mohli zase vykonať. Sú to najčastejšie reprodukované postavy z umeleckého diela na vianočných pohľadniciach, tričkách, atď...
Obraz bol namaľovaný asi v r. 1513. V súčasnosti je v obrazárni Zwinger v Drážďanoch.
Raffael svoju maliarsku dráhu začínal v Perugii, darilo sa mu, bol nadaný a pracovitý. Presídlil sa do Florencie, otvoril si ateliér a zamestnal viacerých maliarov pomocníkov, ktorý pracovali na objednávkach. Časom konkuroval aj Leonardovi, ktorého pápež obdivoval, a teraz navrhol Raffaelovi, aby pracoval pre neho a presťahoval sa do Ríma. To sa aj stalo a z mladého Raffaela sa stal veľmi zámožný muž. Mal sa oženiť s neterou vysoko postaveného cirkevného hodnostára.
Mal 37 rokov a ťažko ochorel, trpel osem, možno 15 dní horúčkami. Bolo podozrenie na otravu. Po jednej akcii v cirkvi, kde všetci prítomní pobozkali kríž, Raffael ochorel a tak isto traja muži, významní cirkevní hodnostári, ktorí pobozkali kríž pred ním, dostali horúčky a zomreli. Zomrel aj krásny. uctievaný a mimoriadne úspešný umelec Raffael Santi. Na úmrtný list lekár pápeža Leva X. napísal príčinu smrti zápal pľúc. Pápež Lev X. ho pri jeho lôžku navštívil 6 krát. Bol obľúbencom aj tohto pápeža, lebo Julius II. zomrel. Teraz nový pápež bol jeho veľký fanúšik.
Jeho posledné želanie bolo, aby bol pochovaný v Pantheóne vo výklenku. O to sa postaral pápež. Nad výklenkom sú slová básnika: ,,Tu leží Raffael, za jeho života sa Príroda obávala, že nad ňou zvíťazí. Keď zomrel, túžila zomrieť s ním."
Na cirkevných hodnostárov sa zabudlo, na Raffaela sa nedá. Jeho pamiatka sa zachovala cez jeho slávne maliarske diela, napríklad veľmi rozmerná nástenná maľba Aténska škola a tiež Dišputa v apoštolskom paláci vo Vatikáne.
Prišiel čas, keď sa niekto rozhodol, že treba zistiť príčinu smrti Raffaela.
Bol rok 1833.
Mohla byť príčinou smrti otrava arzénom? On bol cieľ, alebo chceli otráviť kardinála, ktorý pobozkal kríž, alebo pápežského bankára a Raffael sa len priplietol. Mohlo to byť aj inakšie.
Raffael zomrel na Veľký piatok 6. apríla 1520 vo svojom paláci neďaleko Baziliky sv. Petra. Historici uvádzajú, že pohreb bol na druhý deň. Nie je to pravdepodobné, druhý deň bola Biela sobota, vtedy sa ani zvoniť na zvonoch nesmie. Taký veľký pohreb sa nedá zorganizovať za krátky čas.
Tvrdia, že po mŕtveho prišli biskupi, kardináli, ľudia z magistrátu. Smútočný sprievod išiel cez anjelský most, telo niesli štyria kardináli v purpure. V úzkych uličkách sa tlačili davy, ženy z okna hádzali kvety.
Životopisec pápež Leva X. ho vložil do do výklenku, do niky a uzatvoril ju kamennou doskou.
Ako to býva v prípade slávnych ľudí, ani Raffael nenašiel po smrti pokoj. Sú náznaky, že v r. 1674 otvorili hrob a vybrali lebku, aby podľa nej vytvorili portrétnu bustu. Kvôli škandálu sa to snažili ututlať.
Rozhodli sa 313 rokov po smrti umelca, v roku 1833, že sa musí zistiť príčina smrti a pristúpi sa k exhumácii tela, s dobrorečením pápeža Gregora XVI. Stalo sa to 9. septembra a práce trvali do 14. sept. Mali úmysel pracovať tajne, ale veľký buchot pri búracích prácach v Pantheóne pri rozbíjaní múru vyvolal obrovský záujem. Zápis exhumácie je ako detektívka.
Múr prebúrali 14. sept. Našli ľudskú kostru, ležala na chrbte, údajne nechýbala ani lebka. Dokonca bola nedotknutá, s pekným bielym chrupom. Telo ležalo medzi piliermi. Poverili chirurga spolu s archeológom spísať podrobné zápisky. Kostra merala na výšku 7 a pol palca, čo znamená 1,64 m. Zodpovedá do dobovým spomienkam na nevysokú, útlu postavu Raffaela. Ale po toľkých rokoch nikto nevedel, či to bol naozaj on.
Ostatky vystavili na mieste nálezu chránené kryštáľovou stenou (sklenenou). Kto chcel sa mohol prísť pozrieť, prúdili davy zvedavcov. Dokonca predávali špeciálne osobné vstupenky od 7. hod. večer do 11. hod, večer. Pre verejnosť bola kostra vystavená do 25.septembra.
Po tom kosti opatrne vložili do novej drevenej truhly, zamkli kľúčom a dočasne preniesli do kaplnky za chórom. Dvere zamkli a zapečatili.
Prípravou druhého pohrebu boli poverení členovia Akadémie Virtuóznych. Z lebky spravili viac odliatkov.
Druhý pohreb sa konal 18. okt. 1833, drevenú truhlu vložili do olovenej s potvrdením autenticity umelcovej totožnosti s tromi pečaťami. Členovia Akadémie niesli truhlu za zvukov ,,Miserere", horeli sviece, vzduch voňal kadidlom. Vložili ho do mramorového sarkofágu, ktoré daroval pápež Gregor XVI., z vatikánskych zbierok. Ceremónia sa ukončila prenesením sarkofágu na pôvodné miesto do niky. Hrobku nezamurovali, je do nej vidieť.
Dôvod smrti nedokázali odhaliť. Teraz by sa to možno dalo, ale božského Raffaela to nevzkriesi. Zostáva nesmrteľný, vďaka svojmu dielu, doprajme pokoj prachu jeho.
