Vyumývaná cesta do Ameriky
Skypujeme celá rodina a Rasťo mi hovorí:
“Kúpim ti letenku, teraz sú také lacné, aké ešte neboli.”
Zľaknem sa. Mne? Nechcem nikam letieť.
“Rastík, netreba. Ďakujem ti, ale nekupuj.“
“Ja som si myslel, že ma chceš prísť pozrieť. Veď ťa zaujíma ako žijem, nie?”
“Áno, pravdaže áno,” hovorím ticho. Rozmýšľame.
“Za tých pár minút, sa zvýšili ceny o päťdesiat dolárov. Kúpim ti letenku, kým nezdražie úplne.” Klik.
To bola rýchlosť. Rozmýšľam, že aký je akčný. Zato sa vie udržať v USA. Sám, ďaleko od rodiny si šikovne vedie. Tak ja ho navštívim.
“Tak ja ťa navštívim.”
“Letenka je zakúpená. Veď prídeš rada, nie?” pýta sa ma starostlivo. Zadumane prikyvujem.
“Čo je, nie si uzrozumená s letom, alebo o čo ide?”
“Nič, nič.”
“Veď povedz!”
“Nebojím sa lietadla, ale nedohovorím sa,” poviem potichu.
“Ako, veď toľko rokov chodíš na angličtinu.”
“Učím sa, ale keď som v strese, tak neviem ani zabiť.”
“To je dobre, lebo tu v USA sú na zabitie veľmi hákliví. Okamžite ťa chcú súdiť a odsúdia ťa v sédrii.”
“V akej sédrii?”
“No, krajský súd. Odsúdia ťa do basy, nie?”
“Aha,” hovorím múdro, lebo neďaleko nás je obávaný krajský súd, parádna veľká budova budiaca rešpekt. Po starom ju volajú sédria, aj vy ste ju videli v telke. Stále ju ukazovali, keď helikoptérou prevážali Mikiho Č. On sa nebál ani zabiť, ani lietať.
“Prestúpiš v Londýne a v Chicagu ťa už budem čakať. Ty to zvládneš!”
Pravdaže, človek prežije každú trápnosť, do druhého dňa sa zabudne, lebo sa vyrobí nová. Na také veci sa neumiera.
Sedím vo Viedni v lietadle a štartujeme. Zásobená som krížovkami, jednu držím v rukách. Vedľa mňa sedí také mláďa, chalan. V rukách má letenku, tajne mrknem a čítam - New York. Budem sa ho držať, on bude prestupovať tak isto ako ja na ďalšie lietadlo. Bojím sa, že netrafím na prestupovové miesto. On to bude vedieť, vyzerá ako Američan s dlhými nohami. Ukážem mu moju letenku a poviem Šikágo, lebo v USA to vyslovujú ako Indiáni, tak ako duje vietor s výrazným Ššš.
Pýtam sa ho odkiaľ je. Niečo mi vysvetľuje, ale nerozumiem, darmo sa snaží. Potom si povie, že tak nič, ukáže na moju obrázkovú krížovku s textom a povie Slovakia. Šťastne hovorím “yes”. Koniec konverzácie.
Z Viedne do Londýna sme doleteli načas. Prichádza obávaný prestup. Mladý vykročí dlhými nohami a ja sa hanbím kričať za ním, tak utekám a ťahám malý kufrík na kolieskach. Rasťo povedal, že si kufrík nemám podať, aby sme nečakali nad nejakým pásom, ktorý vozí kufre a práve ten môj nedovezie.
Potkýnam sa a mladý je v nedohľadne. A zrazu, on sa spamätá, zastane a čaká ma. Ó, to je milé! Dobehnem ho a cválam popri ňom a dychčím. Na každom rohu stojí jedna Indka a ukazuje rukou tade New York, Chicago a tade ostatné, čo nerozumiem, lebo majú zvláštny prízvuk.
Do očí bije, že naši Rómovia pochádzajú v Indie, podobnosť je nápadná, ale popri týchto Indoch sú naši Rómovia kategória vyberaných krásavcov. Títo v Indii nemali čo jesť a nenarástli. Teraz asi majú čo jesť, rastú, ale do šírky. Na svetových súťažiach krásy vyhrávajú ženy z Indie, ale jasne nie sú z rodiny týchto Indov.
Nie je správne, že sa zaoberám nepodstatnou krásou, namiesto aby som si všímala, kade kráčam. Mne chýba schopnosť orientácie. Odborníci tvrdia, že pánbožko ženám nenadelil dosť tejto schopnosti, ale musím sa priznať, že ja som tade ani nešla, keď takéto niečo rozdával.
Prešli sme hroznými prehliadkami. Dosť trápností tu bolo, ale nie príliš. Asi ešte nejaké prídu. Moja jediná starosť je nestratiť môjho vodiča.
Hovorím, ako slepý lyžiar, keď sa spúšťa dolu kopcom. Vodič je predo mnou, nemám ruku na jeho pleciach, ani zvukové znamenia mi nedáva, ale na rozdiel od nevidiaceho lyžiara, občas ho vidím.
Teraz sme došli na koniec cesty. New York je od Chicaga oddelený hrubým povrazom a ja poďakujem mladému, s úsmevom mu kývam baj-baj. Hlboký nádych. Nejdem skočiť do vody, iba zaradiť sa do dlhánskeho radu. Mám malý kufor s pevnou škrupinou, na ktorý si môžem sadnúť.
Po veľmi dlhej dobe som na rade. Mladý fešák, prvý pekný Ind, ktorého som dnes na londýnskom Heathrowe uvidela sedí za pultíkom s počítačom. Som načisto v strese z dlhého čakania, z letu a z toho, že nebudem rozumieť. Mám vytlačený text, že nehovorím po anglicky a je tam všetko, čo by o mne chceli vedieť, aj o Rasťovi, ku ktorému cestujem, jeho adresa a zamestnávateľa, číslo mobilu. Je lepšie ak si text prečítajú, ako keby som sa snažila teraz v strese vysvetľovať. Ale asi to nebol dobrý nápad, lebo papier si podávajú z ruky do ruky, nikomu sa nechce čítať.
Ten, čo vedel čítať už tu nepracuje?
Anglicko malo kolónie a ostalo im veľa Indov, preto ich musia zamestnávať. Tu nemajú čo pokaziť. Ukazujú cestu, kontrolujú pasy, porovnajú fotku s tvárou. Tento fešák pracuje s počítačom, vyzerá vzdelaný a slušný. Síce hovorí niečo, čo nerozumiem, lebo má zvláštny prízvuk. Hovorím mu s pekným úsmevom a svojim najkrajším hlasom, že nehovorím po anglicky.
“I do not speak English.”
Vytrvalo niečo hovorí a ja čakám, kým mu docvakne, čo som povedala. Nepočúva ma a hovorí si svoje. Keď sa nadychuje, vtedy si ja poviem svoju vetu. Pre istotu sa pekne usmejem. Nič. Iba si recituje. Keď sa mi naskytne príležitosť, ja si zopakujem svoj part a nielenže sa usmejem, ale uhladím si vlasy. To vždy zjemní správanie divokých mužov. Nič. Tento Ind nezaberá na európske zvyky. Kričí na mňa a ukazuje, že mám ísť nazad a neviem čo. To vieš chlapče! Nepôjdem tam, odkiaľ som už šťastne prišla. Ako by som trafila bez môjho slepeckého vodcu?
Nič už nebudem hovoriť, ani sa neusmievam. Stojím a stojím. Toto nie je môj problém, ale jeho. Niečo mu chýba v mojich papieroch, ale ja som prešla všelijakými elektronickými bránami, všetko bolo v poriadku. Mňa skontrolovalo hádam aj šesť colníkov. Prelustrovali mi kufor, zahodili minerálku, vyzuli mi topánky, nejakým vrčiacim prístrojom mi prechádzali po tele a uznali, že je všetko v poriadku, vrátili mi pas do ruky a ukázali akým smerom mám ísť. Čo tomuto chýba, netuší ani pánboh.
Zase na mňa kričí a roztrhol moju letenku. A teraz čo? Pozerám doprava, doľava, pomoc nikde. Sadnem si na kufor a ostanem tu, kým niečo nevymyslia. Ja nemám čo urobiť. Ale táto perspektíva ma rozplakala. “Mladý Ind, nechápeš, že ja sa tu stratím a už ma nikto nenájde? To by si mi urobil?” Maličké Indky sa ku mne rozbehli, objali, hladkali po chbrte, po blond vlasoch. Utešujú ma a kričia na toho úradníka, ktorý toto spôsobil.
On úplne zmenil svoje správanie, niečo zmierlivo hovorí, číta môj vytlačený papier, ktorý má na svojom pultíku, pozerá do môjho pasu a niečo napísal do svojho mobilu a podáva mi ho.
V mobile má prekladač a je tam text, ktorý znie slovansky, ale nie je to slovenčina. Väčšinou dosť dobre rozumiem každú blízku slovanskú reč, ale tu zhodou okolnosti tých pár slov mi neznie zrozumiteľne. Tvárim sa nechápavo. Napíše do mobilu, že Slovenia. Krútim hlavou.
“Slovakia,” hovorím.
Kývne, že nechápe a ide. Rázne vykročí tam, kde posielal mňa. Urobil dobre. Nepýtam sa, sedím. Neviem prestať slziť, hoci sa už veci riešia a milé žienky sú stále pri mne. Ľutujú ma, že nehovorím po anglicky.
“Litle, litle,” ukazuje prstami jedna z nich niečo malé. Prikývnem, chcem im spraviť radosť, že litle, litle, máličko hovorím po anglicky. Ja hovorím dosť dobre, ale teraz sa mi od stresu poplietli myšlienky.
Keď sa mladý úradník vrátil, nadšene mi napísal do prekladača, že všetko je v poriadku, potvrdenia, ktoré mi chýbali, vraj už nebudú dávať. Ale vidíte v dlhom rade predo mnou nikomu netrhal letenky, ani Angličanom, ani Američanom hoci tak isto im chýbal ten doklad, ktorý prestali dávať a zabudli mu to oznámiť.
Keby som sa nerozplakala, ešte teraz sedím v Londýne na Heathrowe. Moje slzy vyumývali cestu do Ameriky.
Všetky fotky fotil Rasto Gallo, niekedy fotil neznámy človek, ktorému dal do rúk foťák, s prosbou aby nás vyfotil. Bolo z čoho vyberať, ľudí tam bolo veľa. Chicago je obrovské, v aglomerácii žije skoro 9 miliónov obyvateľov a sú veľmi srdeční, prihovárali sa, ako dobí známi.
