Potvrdzujem, ľudia sa radi zabavia na cudzej biede. Lenže zase až taká bieda to nebola. Poďme na to, všetko priznávam! Som príšerne dôverčivá a najviac dôverujem bezmocným mláďatkám. Deťom, mačkám, psom a tak... Mali sme aj morské prasiatko. Aj iné sme mali. Aj máme, šteniatko.
Kde mám začať. Tak jasné, pri cvičení. Pri rozloženej karimatke. Ležím a cvičím. Opravujem. Ani tak veľmi necvičím, ako veľmi ležím. Dychčím, privieram oči. Ešte vydrž, vravím si, ešte, ešte, a..., dosť. Nadýchnem sa, odpočívam.
Otvorím oči, nado mnou stojí šteniatko. Nikto si nikoho nevšíma, každý robí čo treba. Je ráno, všetci sa ponáhľajú, vychystať sa, raňajky zjesť, desiatu do tašky, dáždnik, tašku, všetko čo treba. Psík sa moce. Naše bojazlivé šteniatko. Stojí nado mnou a neodchádza.
,,Ideš ho!”
Cvrk. Jedna kvapka do jedného oka, druhá do druhého. To čo bolo? Štípe to a páli! Snáď nie? Áno, stalo sa presne to, čo nemôžem, ani uveriť. Keď sa zľakne, trošku si cvrkne.
,,Čo robíš!” skríknem znovu.
Zľaklo sa a vypustilo aj zvyšné kvapky. A máme to.
Ták, nevadííí. Psík je malý, aj dávka bola maličká. Urinoterapia je veľmi zdravá, pomyslím si smutne. Čo sa smejete?! Vám sa to ešte nestalo?
Sorry, asi nie. Veď ani mne. Všetko je raz prvýkrát. Zasmejme sa, smiech je zdravý!
