Pri bráničke niekto zvoní. Idem a pozerám, pekná mladá žena s malými chlapcami. Väčší je asi prváčik. Aj my máme prváčku.
Pani hovorí, že väčší chlapec chodí do školy do mesta, s našimi dievčatami. Áno? Tak ich zavolám. Súhlasí, prišli pozvať malé baby bicyklovať sa. Pýta sa, či by šli.
“Pravdaže,” vravím, iba to má pár háčikov, ale nebudem začínať hneď s problémami. Nemajú bicykle, ale kolobežky, samé nepôjdu, iba so mnou a ja budem chcieť zobrať aj psa. Snáď je to riešiteľný háčik?
Bežím zavolať malé baby. Hrajú sa na školu. Naša tretiačka je pani učiteľka. Má riflovú minisukňu, dlhé, pekne tvarované nohy, sieťované pančuchy a vysokánske opätky na platforme. A pravdaže hračkárske okuliare. Takto si predstavuje správnu učiteľku. Volám ich von, že niekto ich prišiel pozrieť.
Pani učiteľka kráča dôstojným krokom, na opätkoch sa nezakolíše, lebo má bohatú prax a veľa tréningu. Kráča ako bohyňa. Na svoj vek je veľmi vysoká. Jednoducho topmodelka. Väčší chlapec šepká mame hlasnejšie ako treba.
“To je hviezda!”
“Čo je?”
“Hviezda!”
Mamina nechápe a ten menší, ten škôlkar má tiež padnutú sánku. Antré ako mávajú filmové hviezdy. Hviezda to neprežíva. Za ňou pomalým krokom kráča naša prváčka. Keď vidí návštevu, najradšej by sa vrátila do domu, ale už ju držím za ruku.
Musím vysvetliť oslovenie hviezda. Deti chodia do takej školy, kde každá trieda má svoje pomenovanie. Žiaci v triede majú mená odvodené od názvu triedy. Oni konkrétne si dali názov Vesmír a deťom pomáhali rodičia vyberať názvy súhvezdí, napríklad Labuť, Sírius, atď. Naša si sama vybrala meno Hviezda. Preto obdivný šepot, že je hviezda ju nevyviedol z rovnováhy.
“Dievčatá, pôjdete s nami na bicykel?” opýtala sa pani.
Vyriešil sa aj problém s bicyklami a malé baby naklusali s krásnymi ružovými kolobežkami a ja s boxerom. No, nie s boxerom, čo si bitkári nasadzujú na prsty, so psom boxerom.
Prešli sme jeden okruh, ale deti sa viezli pomaly, aby počuli o čom sa zhovárame, my, dospelé. Decká pokukovali po sebe, ale nezhovárali sa.
Malý okruh sa skončil pri mostíku, cez ktorý sa dostaneme domov a oni pôjdu k starým rodičom, ako sme zistili, lebo bývajú presne z tejto strany mostíka. Deti si opreli bicykle a kolobežky, chytili sa zábradlia, pľuli do vody, pritom sa zhovárali. My sme ostali stáť obďaleč, aby sme ich nerušili a by nemali pocit, že ich odpočúvame.
Starší chlapec, prvák, predviedol také perfektné balenie baby, čo som za oných čias vídavala u dospelých mužov. Tak poviem vám, chlapec má nadanie. Ale naša prváčka nebrala kartu. Správala sa k nemu vlažne.
Srdečne sme sa rozlúčili, chalani odvážne pohladkali veľkého, nebezpečne vyzerajúceho boxera a ten im bol vďačný. Ibaže boxerovi okamžite tečú sliny, keď je nadšený, tak sme už išli. My sme mali domov pár krokov, stačilo prejsť cez potok.
Nedalo mi neopýtať sa Hviezdy, prečo menšiu nepotešila očividne preukazovaná zamilovanosť pekného chlapca. Bez obalu som dostala triezvu odpoveď, že ani mesiac neprešiel, keď mali cez veľkú prestávku prváci svadbu. Zorganizovala im ju pani učiteľka, na prosbu celej triedy.
Deti doniesli z domu koláče, nevesta mala venček so závojom a ženích široký úsmev a nežný, zamilovaný pohľad. Hádajte kto bol ženích? No on! Jasné, že on, inakšie by sme o tom nedebatovali. A vidíte už si druhú nahovára.
Neviem, či mali ešte ďalšiu svadbu v škole, ale naša prváčka nevestou nebola. Nádejný ženích ju pár dní cez prestávku hojdal na školskom dvore, lebo odvážne vybojoval pre vyvolenú tú jedinú hojdačku, ktorá tam bola. Vybojovaná výhoda na hojdačke nestačila na to, aby sa dievča zamilovalo. Pre lásku treba urobiť oveľa väčšie veci.
