Bývali sme v biotickom paneláku na veľkom sídlisku v Sásovej. Panelák pri paneláku, dvadsaťtisíc ľudí. Konkrétne na našom parkovisku na kopci, stál len menší zlomok áut. Biotikári odchádzali do práce ráno o pol šiestej. Potom tam ostalo menej áut, ale stále dosť, lebo nielen biotikári mali autá.
Bolo včasné zimné ráno, také správne zamrznuté, so záľahou snehu. Chystali sme sa do práce, ale najprv sme museli zaviezť naše deti do škôlky. Deti boli oblečené, obuté, ja tak isto. Vždy som sa veľmi snažila, aby som nevytočila manžela hneď zrána. Zobrala som metličku a zakričala som manželovi do kuchyne, že idem očistiť auto od snehu, aby zobral deti.
Zbehla som po schodoch a behom som bola pred panelákom. Páni, tu je zase veľa áut! A všetky zasypané snehom. Vrhla som sa k nášmu autu, dala som kontrolný pohľad na zasnežené sídlisko pod nami a obdivný na veľkolepý, nádherne biely Pánsky diel nad hlavou. Len tak zo zvyku. Celý je krásny.
Rýchle ako blesk som začala odmetať sneh z auta. Zo strechy, z okna, ostatné vraj nie je až také dôležité. Ale nešlo to! Sneh bol zamrznutý. Škrabka je zamknutá v aute. Počkám na manžela? Počkám, ale dovtedy ho skúsim oškrabať rukou. Veď nie holou, mám pletené rukavičky.
Šúcham, škrabem, najviac okno pred šoférom. Ide to ťažko.
Zrazu je pri mne sused Stano. Odomkne a smeje sa. Ďakujem, suseda, zakričí a fičí preč na aute, ktorému som celkom dobre očistila predné sklo.
Tak toto! Tento prečo nie je v Biotike? A vlastne prečo parkuje na našom mieste?
Rozhliadnem sa a naše aute je asi toto vedľa. Autá prikryté hrubou vrstvou snehu vyzerajú rovnako. Oškrabávam zamrznutý sneh z predného okna mojimi parádnymi štrikovanými rukavičkami. Už som opatrnejšia, dobre si auto pozriem. Áno, je to naše auto. Škrabem, šúcham, driem. No a je po rukavičkách, vybehol mi z nich ukazovák. To mám za dobrotu, frflem si. Cez to všetko robím ako drak, dychčím a zase niekto odomkýna. Môj muž v ušianke, ani ho nespoznávam.
,,Myšička, naskoč!” kričí na mňa, ale ja protestujem, že má zasnežené okno a dostaneme pokutu. Drhnem sklo ešte rýchlejšie s obláčikom pred ústami. Ubezpečuje ma, že zapol kúrenie, o chvíľu bude okno voľné. Tak teda, načo som sa drela?
Znechutená som si sadla, deti sedia vzadu ticho ako pena. Vyzerajú, že fajčia. Ale vzduch sa zohrieva, dych pri ústach už nie je viditeľný. Moja mrzutosť ustupuje, hoci som fakt, vážne nespokojná, že za čistenie auta manžel ani nepoďakoval.
Auto sa pomaly hýbe a Deni, len tak pod fúzy, zahundre:
,,Dík!”
,,Vďačne, rado sa stalo!” odpovedám a srdce mi zalieva teplo. No povedzte, dnes je také pekné ráno! A že mrzne? Musí! Aby vymrzli v zemi pandravy a vo vzduchu mikróby.
